Miesto v Európe

18.12.2012 22:00

V najužšom zmysle slova si Slovensko miesto v Európe hľadá cez svoje vzťahy k Európskej únii. Ako? Žiaľ, často tak, že nešikovnú európsku politiku si doma vynahradzujeme rozličnými mýtmi.

Vety typu „Brusel nám nadiktoval“ sú bežnou výbavou politikov aj novinárov. Pod tým „Brusel“ si väčšina predstaví úradníkov Európskej komisie. Tí však môžu máločo diktovať.

Pokiaľ ide o legislatívu, naozaj ju síce vo väčšine prípadov navrhuje komisia, no to je len začiatok procesu. Ak zákon členské štáty nechcú, tak ho neschvália. Pravda, dnes už pre väčšinu prípadov platí princíp hlasovania tzv. kvalifikovanou väčšinou (väčšie štáty majú viac hlasov) a nemožno uplatniť národné veto. To však nič nemení na tom, že neexistuje diktát bruselských úradníkov.

Rozhodujú členské štáty. A legislatívu popritom musí odobriť aj Európsky parlament. Už tu sa však začína prvý problém. Na to, aby členské štáty vedeli v Bruseli efektívne presadzovať svoje záujmy, musia mať doma ľudí schopných tento záujem sformulovať a v Bruseli tých, čo sú schopní o ňom komunikovať. A potom vybojované aj naozaj zužitkovať.

Zoberme si boj o finančné prostriedky na ďalšie sedemročné obdobie. V posledných týždňoch sa v slovenskej tlači objavujú nezmysly týkajúce sa spoločnej poľnohospodárskej politiky. Nie je pravda, že „keď Slovensko vstupovalo do únie, sľubovali mu, že sa po roku 2014 vyrovnajú priame platby medzi starými a novými členskými krajinami“.

Slovensko malo od roku 2014 iba začať dostávať z európskeho rozpočtu 100 percent hektárovej platby, na aké má právo podľa svojej (pomerne nízkej) historickej výnosnosti. Aj tak krajina nedostáva málo. V roku 2013 nám bude na jeden hektár chodiť približne 365 eur. To vtedy, ak k priamym hektárovým platbám pripočítame peniaze z tzv. druhého piliera spoločnej poľnohospodárskej politiky – z programu na rozvoj vidieka. U Poliakov to bude len 317, u Francúzov okolo 360 a u Britov dokonca iba 300 eur.

Diskusiu o efektívnom rozdelení a využití peňazí však prekryl nárek nad nespravodlivou EÚ a bitie sa do pŕs, ako údajne politici bojujú za lepšie platby. Podobné je to aj pri tzv. štrukturálnej a kohéznej pomoci, ľudovo nazývanej eurofondy. Dá sa však pozrieť i na to, ako Slovensko využíva napríklad výhodné úverové programy Európskej investičnej banky. Pomerne málo…

Slovensko je zvláštne v tom, ako málo analytických kapacít tu vlastne existuje v straníckej politike aj vo verejnej správe. Alebo ako fungujú médiá. Všimnime si len to nepresné zaobchádzanie s pojmami a vzťahmi: „Brusel“, „sľubovali mu“. A takto to je nielen vo veciach týkajúcich sa únie. Platí to, žiaľ, všeobecne.

Namiesto precíznej analýzy sa tak v diskusii na hocijakú tému verejnej politiky často dočkáme sprisahaneckého požmurkávania: „Veď vieme, ako to chodí v politike.“ Prípadne konšpiračných scenárov na tému, ako si niekto niekde zaumienil špeciálne škodiť malej, krásnej krajine pod Tatrami. Niekedy to môže byť pravda, no často za neuspokojivé fungovanie vecí zodpovedá skôr domáca intelektuálna lenivosť a hlúposť.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku