Báčik z Chochoľova

Keď Martin Kukučín písal slávnu poviedku Keď báčik z Chochoľova umrie, istotne zvažoval trpké aspekty a perspektívy slovenského sociálneho života v kontraste individuálnych charakterov.

10.05.2013 22:00
debata

No určite netušil, že tým vytvára aj pôsobivú metaforu vývoja slovenského školstva v 21. storočí. Situácia sa totiž v prostredí rezortu opakuje v pravidelných intervaloch takmer od roku 1989 bez ohľadu na politické zafarbenie vlád.

Otázka financovania školstva v tomto zmysle už pripomína akési dvojtaktné perpetuum mobile v nepretržitom harmonickom spriaznení ministrov školstva a financií. Zásadný je v ňom iracionálny postoj šéfa rezortu školstva, ktorý vychádza (s malými výnimkami) z nerealizovateľnej utopickej teórie, že aj na slovenské školstvo sú nejaké financie potrebné.

Proti nemu sa ako kontrapunkt vzápätí uplatní názor ministra financií, že nijaké financie nedá. Hlavné pri tom je, že väčšina obyvateľstva vždy stojí za celou vládou, pretože väčšina obyvateľstva ju zakaždým zvolila. Teda, aj keď sa zmení vláda, má v tomto bode vždy väčšinu na svojej strane, lebo v otázkach školstva sa od roku 1989 slovenské vlády nijako nerozlišujú. Preto vo všeobecnosti ani voliči.

„Nebudem nalievať peniaze do niečoho, čo nefunguje!“ povedal Ivan Mikloš okolo roku 2000 ministrovi školstva Milanovi Ftáčnikovi. No takmer doslova to pri rovnakej príležitosti tento rok zopakoval Peter Kažimír Dušanovi Čaplovičovi. A všetci boli spokojní vtedy a sú spokojní aj teraz. Rovnako pred krízou, v kríze a dá sa predpokladať, že budú aj „po kríze“.

Ľud už napríklad dôverne pozná svojich profesorov. „Ja jazdím na traktore a mám plat 500 eur, on skoro 1 000 a ešte papuľuje!“ ozve sa vo výčape verejná mienka. Pravdaže o niečo írečitejšie a vulgárnejšie. Alebo je to rovno mienka ministerstva? Kto ich už dnes vie odlíšiť? Veď to pozná každý.

„Učitelia neučia nič, čo by sa dalo využiť v „praxy“, píše rozhorčený znalec, anonymný pisateľ, aj keď v praxi nevyužíva ani gramatiku, ktorú ho iste mnohí učili. Prečíta si, že učiteľ má právo odpracovať 119 hodín týždenne. Chytí kalkulačku a má to pred sebou: „Veď to je 23,8 denne! Podvod! Tie k…!“

Ani mu nepríde na um, že ide o čísla s nejakými koeficientmi alebo tak nejako. Ani sa nedozvie, že na troch slovenských školách nezarobí toľko, koľko profesor v Budapešti, ktorý „nikam nejde“.

Koľko je zase v predkladaných materiáloch ministerstva školstva sladkého optimizmu! Len aby nešlo opäť o to, čo nemecký filozof Friedrich Nietzsche už dávno nazval optimizmom zúfalstva. Nedávno štrnásťročná žiačka vyfackala učiteľku, lebo jej kázala vypľuť žuvačku. Dá sa taký obyčajný problém dnes vôbec nejako riešiť? Je predsa iba rok 2013.

Pred pár dňami učitelia opäť demonštrovali v hlavnom meste. Opäť za zlepšenie sociálneho postavenia. Sľúbené zlepšenie sa im totiž z tohto roku akosi opäť odložilo na budúci rok. Alebo až do roku 2020? Kto by v slovách pána ministra nepočul tú známu otupnú repliku: „Keď báčik z Chochoľova umrie…“

© Autorské práva vyhradené

debata chyba