Nereagujúc na varovania ministerstva, cestovné kancelárie do posledného dychu „bojovali“ a lákali občanov na slnenčné pláže v egyptskej Hurgade, kde sa nič nedeje, jeden mŕtvy kúsok od letovísk je naozaj nič, všade vládne pokoj, ľudia zomierajú o kúsok ďalej, v Hurgade ich krik nepočuť, tu sa nedeje nič výnimočné! Opálená delegátka stojí pri bazéne s azúrovomodrou vodou, prevracia oči a krúti noštekom, hovorí ako akutočná odborníčka na politickú situáciu v Egypte, o mŕtvom hovorí, akoby sa pošmykol na banánovej šupke. Poďte, nič to, nevšímajte si varovanie, čo keď z vašej last minute „dovči“ možno budú vaše last minutes! „I politujeme, i sníme!“
Napokon dovolenkári predsa len museli pobyt v Hurgade ukončiť skôr, a tak ich na letisku okrem príbuzných čakali aj televízne štáby. Ich odpovede ma rozosmiali. Väčšina z nich sa sťažovala, že nemohli vychádzať z hotelového komplexu, takmer všetci frflali, že museli odísť predčasne, jedným slovom, pokazená dovolenka, a najmä, veď v Hurgade si nič nedeje!
Rozumiem. Netreba mať veľkú predstavivosť, stačí sa pozrieť na solventnosť cestoviek, a človek si dokáže predstaviť, čo taká skrátená či zrušená dovolenka pre rodinu z finančného hľadiska znamená. Napriek tomu sa čudujem nenažranosti a drzosti cestovných kancelárií a chuti aj odvahe cestujúcich navštíviť v takejto situácii Egypt.
Na uliciach zomierajú ľudia, horia kostoly, v krajine je vyhlásený výnimočný stav, a podľa mňa je drzé až neprístojné močiť si v takejto situácii o kúsok ďalej od miesta krvavých nepokojov v takejto destinácii zadok, prežierať sa a navrávať si, ako nám je fajn…
Je mi ľúto tých pokazených dovoleniek, ale v Egypte teraz ľudia zomierajú. To nespomenul ani jeden jediný z dovolenkárov, ktorí sa odtiaľ vrátili. Ani jeden z delegátov cestovných kancelárií. Pozerala som s vytreštenými očami a hanbila sa za nás. (To sa mi, mimochodom, stáva zavše, aj keď čítam akože „zasvätené“ veľmi jednostranné komentáre o tom, čo sa v údolí Nílu deje. V poslednom čase je tuším na Egypt odborník každý.)
Uznávam, nepatrím k veľkým dovolenkárkam. Na žiadnej som tento ani minulý rok nebola. Zaráža ma a nepáči sa mi, keď čítam o skrachovanej cestovke a o jej klientoch, ktorí sa nemajú ako vrátiť či kde spať, o peniazoch, ktoré si ľudia nasporili a nik im ich nevráti, o dovolenkároch, ktorí sa sťažujú na ploštice v izbe, na škaredé výhľady z okna, preplnené pláže, hlučných susedov, smrad, studenú vodu či zlú stravu.
Chápem ich rozčúlenie, zaplatili si oddych a chcú relaxovať, vždy je mi ich ľúto. Akokoľvek sa však usilujem poľutovať tých, ktorým cestovky predčasne ukončili pobyt pre zložitú situáciu v Egypte, nejde mi to. Do krajiny, kde zomierajú ľudia, sa na dovolenky nechodí. Ani v nepriestrelnej veste. Inter arma silent musae. A o dovolenke tiež nemôže byť reč.