K ľudovému umeniu či remeslám mám osobitý vzťah. S odvolávkou alebo rovno s niekoľkými na minulosť, o ktorej vždy vieme nie dosť, ak nie primálo. Z vlastnej skúsenosti viem, že k tradíciám, remeslám, či k ľudovému umeniu si treba ten vzťah nájsť. Rodí sa celkom mimochodom, no bezbolestne, niekde doma za stolom pod maľovaným tanierikom na stene, nad vyšívaným obrusom, možno rovno v detskej postieľke pod perinou pri stretnutí s rozprávkou alebo pesničkou, ktorú nám takmer do sna prinesie mama.
Väčšina mojich rovesníkov či kamarátov má tento vzťah trochu pošramotený a pod ľudovým či slovenským si predstavujú filmové hysterické ujúkanie v krojoch na zelenej pažiti, fujaru, zamastený pupok, vybíjaný opasok či filcový klobúčik na hlave predsedu Matice slovenskej. Do bratislavského ÚĽUV-u chodievam „na kontroly“. Či je dosť bábik z kukuričného šúpolia, keramiky, výšiviek, šperkov, činovate, modrotlače, obrázkov na skle, drôtených košíčkov… Poobzerám si kroje, zalistujem v knižkách, ktoré vydavateľstvo ÚĽUV vydáva, a zhromažďujúc ich doma v knižnici vedľa seba zisťujem, že za posledné roky sa mu podarilo celkom slušne zmapovať ľudové remeslá na Slovensku.
Za všetkým sú pravdaže ľudia. Odoberám aj časopis RUD – remeslo umenie dizajn. V poslednom čase je to jeden z mála časopisov, ktorý prečítam celý bez výhrad. V poslednom čísle som našla zaujímavý článok o špeciálnom druhu „vojenského umenia“, ktoré sa zrodilo kdesi v zákopoch v prvej svetovej vojne, možno pri meste Gorice, odkiaľ boli Taliani zatlačení rakúsko-uhorskými vojskami ku rieke Piava.
Pri Piave sa na najväčších bojoch zúčastnilo mnoho Slovákov a Čechov. Zákopová vojna, utrpenie, hlad, chlad, blato, choroby, zima, vlhko, každodenný strach o život, ale napriek tomu si mnohí remeselníci našli chvíľku aj chuť na tvorbu. Oceľ a mosadz delostreleckých a puškových nábojníc rôzneho kalibru, tesniace pásiky, časovače, črepiny z delostreleckých granátov ich inšpirovali k výrobe ozdobných predmetov. Tak vznikli vázy tepané z delostreleckých nábojníc, ťažidlá a kalamáre z časovačov či nože vybrúsené z granátových črepín.
Tie predmety sú nielen krásne a niektoré dômyselne vyzdobené či vypracované, no majú v sebe kus života i výpovednú hodnotu: vojna je zlá! Na jednej z váz čítam nápis: „Odkazujem domov, kľajem tristo hromov, že tu blata veľa, že neprídem domov.“ Nábojnica váza aj jej kolegyne sú dnes uložené v zbierkach Trenčianskeho múzea.
Mňa článok časopisu RUD, ktorý vydáva ÚĽUV, i zobrazené predmety utvrdili v tom, že túžba po živote sa zavše prejavuje aj ako umenie. Škoda, že sa už nedozvieme, či sa domov ten zablatený vojak vrátil, ako sa volal, odkiaľ pochádzal. Na spodok svojej vázy však vyryl srdiečko.