Samotná floskula „rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky“ totiž každému pripadá už tak trochu pejoratívna a citlivejší spoluobčania spomedzi nás, napríklad veľmi dobre platení učitelia, by ju veľmi neradi nahlas spomínali pred maloletými deťmi. Taká tá zbytočná aristokratická noblesa, totiž obyčajná hrdosť a dôstojnosť bežných občanov, kŕmiacich sa tlačenkou, treskou a „hambáčmi“, len aby všetko stihli, im to nedovoľuje.
„Pán učiteľ a ako je to v tom parlamente?“ spýta sa strmo nevinné dieťa z ničoho nič. A učiteľovi veru už nič iné nezostáva, len využívať najrafinovanejšie pedagogické finesy na odvádzanie pozornosti, teda celkom nepedagogicky meniť tému, čiže prakticky ponechať najzávažnejšie otázky každodenného spoločensko-politického života načisto nezodpovedané. „A viete vy, deti, že už je burčiak? Mali ho už vaši rodičia doma? A koľkože ho na šup zvládli?“ sústredí skúsený učiteľ deti na dôležitejšiu a neutrálnejšiu tému nášho sveta.
I keď ani pritom nemusí byť od parlamentu až tak ďaleko. Pohľad na množstvo fliaš, ktoré poslanec Matovič z OĽaNO v priamom prenose vysýpa zo zelených kontajnerov NR SR, deťom napovedá, že všetci dospelí sú vlastne rovnakí. Chýba k tomu už len veľký ružový kontajner, z ktorého sa vysype zo stoosemdesiat takých sošných prsnatých, no hlavne uslzených a neupravených modeliek a moderátoriek. S primeraným upozornením iného statočného poslanca, že ide o nevinné, kedysi veru aj pekné devy, ktoré akísi straníci po vypití oných fliaš zo zelených kontajnerov zneužívali po celú noc.
Taký učiteľ by však bol nedobrý učiteľ. Ten dobrý má deťom ukázať, že aj v potomstvách kedysi ujarmeného národa sa niektorí ľudia už dokážu biť za svoje záujmy, či už sú obyčajní, alebo len takí nezaradení.
Veď tak sa šíri kultúra. Kedysi sa bili len spisovatelia na Hlavnej pošte v Bratislave, dnes sa už na Slovensku smelo mastia aj ľudia bez maturity. Pokrok sa nedá zastaviť! Ale dá sa takýto konflikt celospoločenských záujmov prostoreko nazvať „bitka“? Veruže nie! Vhodnejšie by bolo, ako sme sa dozvedeli, nazvať to štandardná „strkanica“ alebo len také „bežné naťahovanie“. Určite to nie je zlá voľba v zmysle exaktnosti pojmov, no predsa len nevystihuje vôľu národa po lepšom bytí, ktorá sa bezprostredne prejavuje v takom tom fajnovejšom vzájomnom bití. Každý pri ňom precíti prsť rodnej zeme a pritom, ako sme sa tiež nedávno dozvedeli, ešte vôbec neleží na áre.
Preto by bolo azda najvhodnejšie siahnuť ku klasickým dielam, s ktorými sa všetci oboznámili ešte pred plným rozvinutím hormonálneho softvéru skutočne chlapského džentlmena. Istotne to musí byť iba knižka Márie Rázusovej-Martákovej Junácka pasovačka.