Bývali sme v Uzèse, v starodávnom krásnom dome ovinutom brečtanom, s belasými provensalskými okenicami a výhľadom na kostolnú vežu so sochou Panny Márie s rozpaženými rukami nad mestečkom. Bez internetu, televízie, len s výhľadom z okna do okolitých dvorov, na strechy, vežu a zvonicu…
Občas som v kabelke našmátrala mobil. Nevolal nik? Nevolal. Inokedy som poslala esemesku: „Je tu pekne.” Bez nároku na odpoveď. O tom, že sledujem kŕdeľ holubov ponad strechy, ľudí v záhradách, obliezam juh Francúzska a snažím sa vopchať svoj ňufák nielen do špár a medzier, ktoré slávne mestá uvoľnili pre turistov, som informovala iba stručne. Doma si povieme. A možno aj nie, niektoré zážitky, tie najsilnejšie, sú zväčša neprenosné. S príchodom do Grenoblu sa obnovilo moje spojenie so Slovenskom. Prečítala som si noviny, "prebruslila“ sociálne siete, urobila poriadok v pošte.
Zarazilo ma, ako citlivo na sociálnej sieti aj v novinách ľudia zasadzujúci sa za práva a ešte väčšie práva LGBT zareagovali na košický pochod za život, ktorý netreba brať ako odpoveď na všetky LGBT snahy. Komentáre jednej aj druhej strany sieti sú plné rozhorčenia.
Sama si myslím, že rodina je najviac, podhubie, zázemie, nič lepšie sme zatiaľ nevymysleli, napokon, aj LGBT sa snažia o zlegalizovanie manželských zväzkov. Chvíľu som dokonca mala nástojčivý pocit, že musím zareagovať, vysloviť na jednej strane svoj liberálny postoj voči LGBT, a to, ako im drukujem, na druhej strane dať najavo, že si ctím klasickú rodinu so všetkým, čo k tomu patrí. Podľa mňa sa štát so sociálne slabými rodinami nie že zahráva, ale kašle na ne. Rada by som zdôraznila, ako a prečo chodievam do kostola, ale aj to, že si nemyslím, že antikoncepcia je vražda. Všeličo človeku príde na um, keď sa dočíta, že dieťa by sa v dospelosti samo malo rozhodnúť, či bude chlapec alebo dievča, alebo, že prezervatív je v podstate vražedný nástroj ako flinta.
A po internete a mobilných sieťach sa to zatiaľ valí ako rieka, všelijaké zaujímavé veci, ale aj špina a stoka, vyvolení, samozvaní, všetci… Kto tu nefiguruje, akoby neexistoval. Niet času. Pokrok je pokrok, každý deň je svet či sieť o kúsok ďalej k niečomu a od niečoho.
Vedecký pokrok stojí na zábavnom priemysle. Každý ťuká do mobilu, počítača, tabletu, fotí kraviny, podsúva ich na sociálnu sieť, hlási o tom, čo čítal. Sama sedím na tom istom kolotoči ako vy, neurážajte sa! Každú chvíľu, sekundu či minútu niekto niekde niečo šprihne a niečo naozaj závažné sa udeje. Vieme o všetkom. Ľudia sú zvedaví a chcú sa baviť. Nebyť toho, neboli by prachy na vedecký pokrok, šťukáme, lajkujeme, platíme a podieľame sa na ňom.
A medzitým sa „rieka” valí, väčšinou nič zaujímavé nenesie, no popri hlavnom toku vznikajú všelijaké zátoky, v stojatých vodách to kvasí a zavše niečo zaujímavé vyrastie a vznikne. Tie nie sú turistickými atrakciami, naopak, sú tými "šparinami“, kde internetový turista ako ja zaňuchá čosi, čo pripomína skutočný život, ktorý sa začína trebárs aj odpojením od internetu.