Podľa neoficiálnych odborníkov na túto problematiku, napríklad svojráznej sekty praktikujúcich exekútorov, je situácia v našej vlasti ešte omnoho lepšia.
„Prídem medzi tých našich haluškárov,“ sťažoval sa zúfalý mladý exekútor známemu, „zoberiem im všetko, čo mi napadne, a ich to neuspokojí! Naopak, sami mi toho ešte potom donesú! Niekedy to už nemáme ani kam dávať! Ojojój!“
Práve to „ojojój“ znepokojuje našich ekonómov a politológov najviac, pretože práve pri ňom ide o najchudobnejšie vrstvy obyvateľstva. Pomerne veľká časť spoločnosti pritom už ani nevie, čo to exekútor je. Vezme si za náruč exkluzívnych časopisov Nota bene a užíva si to.
Vidno to napríklad i na učiteľoch, ktorí zásadne a akosi tvrdohlavo trávia svoje dovolenky v júli a auguste, teda v období, keď sú všetky prímorské a suchozemské destinácie v celom svete (a napokon aj u nás) najdrahšie. Ak si čoraz väčšie množstvo z nich vyberá dovolenky počas školského roku, je to iba preto, aby natierali a túrovali svoje jachty v Karibiku.
Zdravotné sestry vraj tiež postupne presadávajú z tradičných rýchlych motorových člnov na jachty vyššej triedy, teda s vyškolenou početnou posádkou. Za týchto okolností na zdravotníctvo už spoločnosť rozhodne nemôže dávať viac. Viac a drahšieho zdravia by ohrozilo všetky dôchodkové piliere, ktoré dnes z určitého uhla vyzerajú ako rozprávkový zámok na krehkej kuracej nôžke. Ak by dôchodcovia prestali toľké prostriedky vynakladať za lieky, hrozil by nám celý rad ekologických katastrof. Napríklad doteraz v podstate umiernené trhovisko na Miletičovej ulici v Bratislave by sa samovoľne premenilo na akýsi outlet, Parndorf alebo ako sa to vlastne volá. Pritom sa ozajstný slovenský outlet formuje kdesi pri Senci alebo aj pri Trnave a všetky investície by tak vyšli nazmar.
Nijaké z týchto obchodných stredísk by Miletičovej nemohli konkurovať. Veď v skutočnom Parndorfe vám nepredajú polkilovú kvasenú uhorku, ani keby ste sa o zem hodili. Nemožno sa preto čudovať, že väčšina obyvateľstva sa za týchto okolností inštinktívne prikláňa na stranu vlády a jej inštitúcií.
Vidno to tiež na programe školstva, ktorý si medzičasom získal všeobecnú podporu. Preto nešťastné ministerstvo musí navrhovať i po trojmesačnej intenzívnej verejnej diskusii to isté, čo vlastne navrhovalo už pred pätnástimi rokmi, ba veľmi často aj medzitým. To, čo ešte pred piatimi rokmi vyzeralo ako úplná hlúposť, sa dnes stáva moderným rozvojovým programom. Za týchto okolností preto nikoho neprekvapuje, že najväčšou starosťou mojich spoluobčanov je, aby sa naša vláda neocitla v situácii jej americkej kolegyne, ktorá vraj už nemá vôbec nijaké peniaze.
Za týchto okolností treba slovenskú vládu upokojiť, aby sa o seba nebála. Fiškálna kríza? No a čo? Veď sa všetci poskladáme! Alebo rovno zložíme? A uvažovala by napokon nejaká vláda inak, keby jej išlo o nás?