Špionážna aféra americkej Národnej bezpečnostnej agentúry (NSA) sa stáva slonom v miestnosti transatlantických vzťahov. Lídri sa väčšinu času snažia predstierať, že neexistuje. Že na naše „strategické partnerstvo“ nevrhá žiadny tieň. Lenže je tu, nechystá sa odísť a v nečakanej chvíli dupe na nohu ďalšiemu z uhladených účastníkov transatlantického banketu.
Informácie o odpočúvaní telefónu nemeckej kancelárky agentmi NSA zatriasli prioritami prebiehajúceho summitu EÚ. O to viac, že čosi podobné sa nedávno dozvedeli vysoko postavení francúzski predstavitelia. Angela Merkelová ihneď volala prezidentovi Barackovi Obamovi, ktorý ju, ako inak, uistil, že ju nik neodpočúva a odpočúvať nebude. Ale neprítomnosť minulého času v americkom ubezpečovaní hovorí sama za seba.
Lenže, aj keď na vrcholovom stretnutí padnú tvrdé slová, dramatické výsledky netreba očakávať. Stále platí mnohokrát opakované: v tejto kauze nie sú európske krajiny nevinnými obeťami. Nielen preto, že sa časť ich tajných služieb (najmä britská) na aktivitách NSA bez problémov podieľala. Ani preto, že špicľovanie „spojencov“ nie je americkou špecialitou, usilujú sa to robiť aj ostatní, ale s podstatne menším rozpočtom. Európske vlády nesú spoluvinu, lebo prijali tézu „boja proti terorizmu“ ako základ bezpečnostnej paradigmy.
Vojna proti terorizmu bola pre tajné služby darom z nebies. O to viac, keď katastrofa v Iraku a nekonečná tragédia Afganistanu zdiskreditovali tvrdé vojenské riešenia. Spôsob, akým odstránili údajného hlavného vinníka útokov z 11. septembra 2001, bol viac ako symbolický. Žiadne veľké vojenské víťazstvo – bin Ládina uniesli špeciálne jednotky na základe spravodajských informácií a vo všetkej tichosti ho „odstránili“.
Ak sa zdalo, že koniec studenej vojny urobí zo špiónov ohrozený druh, zaoberajúci sa druho- až treťoradými diktátormi, terorizmus ich vyzdvihol na piedestál hrdinov bojujúcich v prvých líniách civilizačného boja. Paralelne s tým rástli rozpočty a moc tajných agentúr. Samozrejme, na povrch občas vyplávali nepríjemné informácie o mučení, obchádzaní zákonov a obmedzovaní občianskych slobôd. No pokiaľ to bola „cena za bezpečnosť“, mnohí ju ochotne zaplatili.
Odhalenia Edwarda Snowdena to však skomplikovali. Ťažko vysvetliť, čo má napichnutie telefónu nemeckej kancelárky spoločne s bojom proti terorizmu. Rovnako problematické je sledovanie digitálnej komunikácie francúzsko-americkej firmy Alcatel-Lucent. Teroristické útoky asi neplánovali ani lídri Indie, Nemecka a ďalších krajín, na ktorých sa tajné služby zamerali počas summitu G20. Podľa denníka Der Spiegel cieľom hacknutia e-mailov mexického prezidenta bolo získať informácie, ktoré dajú Washingtonu výhody v diplomatických rokovaniach a pomôžu plánovať investície. Pod rúškom „spoločného civilizačného boja“ prebieha stará známa reálpolitika. Nie že by s tým EÚ nemohla vôbec nič robiť. S Washingtonom začína rokovať o širokej obchodnej dohode, ktorú obe strany považujú za strategicky dôležitú. Ak by európski lídri chceli, rozhovory by mohli využiť na tlak, aby sa špionážny škandál úplne vyšetril a vytvorili sa účinné mechanizmy na ochranu súkromia. Samozrejme, nielen pre politikov. To by však museli naozaj chcieť.