Po ďalšom summite

Od roku 1995 sa každoročne opakuje stretnutie signatárov Rámcovej dohody o zmene klímy. Naposledy sa niečo podstatné prijalo v roku 1997, keď padlo rozhodnutie o Kjótskom protokole.

24.11.2013 22:00
debata

Varšavský summit pokračoval v tradícii veľkých stretnutí a malých výsledkov. V duchu východoeurópskej kreativity ho však minulý týždeň poľská vláda obohatila o prvky, ktoré majú potenciál vytvoriť nové tradície. Organizovanie paralelnej konferencie producentov uhlia si zatiaľ nik z predchodcov nedovolil. Značná časť účastníkov však nemá problém kývať hlavou na oboch podujatiach.

Druhá linka kreativity sa týkala sponzorov konferencie, kde sa vedľa seba ocitli výrobcovia áut, producenti ocele a spoločnosti ťažiace ropu a uhlie. Malo to podobnú logiku, ako keby kongres o rakovine pľúc sponzorovali výrobcovia cigariet.

Spestrením programu bol „vyhadzov“ poľského ministra životného prostredia Marcina Koroleca z vlády priamo počas summitu, ktorému predsedal. Vraj sa málo usiloval o urýchlenie ťažby bridlicového plynu. Prečo sa vlastne Poliaci dobrovoľne uchádzali o organizovanie tohto podujatia, ostáva záhadou. K dokonalosti im chýbalo už len angažovať Václava Klausa ako moderátora záverečnej diskusie.

Japonsko oznámilo, že svoj pôvodný cieľ zníženia emisií o 25 percent oproti roku 1990 reviduje na minimalistických 3,8 percenta oproti hodnote roku 2005. Austrália zruší uhlíkovú daň. Kanada tomu zatlieskala. Chudobnejšie krajiny juhu, ktoré už pociťujú následky zmeny klímy, otvorene vyjadrovali svoju frustráciu. Vo štvrtok na protest rokovanie opustili občianski aktivisti a mimovládne organizácie.

Varšavské stretnutie je symptómom vlečúcej sa krízy celej diskusie o zmene klímy. Aby zostala aspoň nejaká ilúzia progresu, tak sa v pravidelných intervaloch označí jedno z nasledujúcich stretnutí ako prelomové. Také bolo v roku 2009 v Kodani, kde sa nakoniec nedohodlo nič podstatné. Najnovšie to bude vrcholná konferencia v Paríži o dva roky, kde by malo dôjsť k podpísaniu novej medzinárodnej zmluvy platnej od roku 2020. Možno je ten Paríž symbolický ako miesto, kde prežil väčšinu svojho života autor absurdných drám Samuel Beckett. To, čo sa deje s pripravovanou dohodou, je ako čakanie na Godota. Nekonečné a márne. Nepríde a ani prísť nemôže. Väčšina zmlúv týkajúcich sa zmeny klímy prišla v čase ekonomickej konjunktúry. Dnes sú však rozvinuté krajiny v slepej uličke poznania, že súčasný ekonomický model nefunguje. Ani najväčší optimisti neveria, že je možné, aby ekonomiky severu znova rástli tempom, aké zažili v minulosti.

Namiesto hľadania alternatív sú vlády v pasci trajektórie zostupu. Slepo v nej pokračujú s vytrvalosťou nešťastníka, ktorý si páli drevo zo strechy nad svojou hlavou v očakávaní, že raz príde nekonečné leto. Politici rozmýšľajú vo štvorročných volebných limitoch, korporácie v termínoch výšky zisku na konci roka. V takejto konštelácii sú dohody nemožné a vidina sociálnych konfliktov na pozadí zvýšenia globálnej teploty o 4 °C čoraz reálnejšia.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #klima #summit #emisia