Na každom kroku vníma aroganciu moci a agresivitu bezmocných. Preto sa rozhodla, že radšej vybuduje pre svoje dieťa lepšiu budúcnosť na západ od Bergu. Neverila som, že jej tak skoro dám za pravdu.
Napriek tomu, že odmietam „porazenecké“ postoje, vidím, ako sa celé roky na seba vŕšia nové a nové dôvody, prečo treba začať opäť reálne uvažovať o alternatíve emigrácie (inak to neviem nazvať). Už nie je len vecou chronických pesimistov rozprávať o budúcnosti Slovenska so skepsou.
Ale aby som iba nemlátila prázdnu slamu, pripomeniem niekoľko „káuz“. Začnem zoširoka, aby som skončila pri konkrétnych situáciách bez konkrétnych mien. Tie spolu s autocenzúrou miznú v čiernej diere demokracie, v ktorej víre sa slovenská realita naplno ocitla.
V mene slobody slova je možné beztrestne šíriť nenávisť napriek tomu, že proti tomu máme právne páky. Že na tieto páky tlačia iba tí, čo majú peniaze a moc, je viac ako symptomatické. Na Slovensku je v poriadku diskriminovať slovne aj prakticky celé skupiny ľudí (Rómovia, LGBTI), je „in“ snažiť sa odopierať právo na vlastné telo (ženy) či beztrestne šíriť poplašné správy (juvenilná justícia, očkovanie). Je normálne oslavne pochodovať k hrobu usvedčeného fašistu a ostrakizovať tých, čo proti tomu protestujú.
Nič sa nestane, keď na tlak katolíckeho fanatika predčasne zmizne zo štátnej inštitúcie výstava o rodovej rovnosti. Po poslaneckých slovách o mlynských kameňoch na krku pre „nežiaducich“ ani pes neštekne. Potlesk žnú politici, ktorí búrajú „čierne“ rómske chatrče, aby si následne bez mihnutia oka legitimizovali svoje „čierne“ paláce.
Zastupiteľstvá ignorujú občianske petície, zahmlievajú osobné záujmy a záujmy developerov velebením klamstiev o verejnom záujme. Veľká časť takzvaných sociálnych demokratov je pápežskejšia ako pápež, iná hlasuje za nútené práce. Vysoko postavený sudca finančne ruinuje štát, médiá i odvážnych občanov v procesoch, v ktorých pravda kľačí za dverami. Štátne šikanovanie nepozná medze (Hedviga Malinová).
Šéfke odboru rodovej rovnosti na ministerstve práce hrozí trest za to, že si stojí za postojmi, pre ktoré kedysi svoje miesto získala.
Jedna z aktérok LGBTI projektu Herstory z projektu odstúpila. Začala kvôli nemu prichádzať o klientov, o živobytie. Iná preto, aby to „neschytali“ jej deti v škole či v mieste bydliska. Policajt s vyholenou hlavou si na Dúhovom Pride užíva striktné dodržanie bezpečnostných rozkazov tým, že núti na zem vysypať obsah tašky aj ženu, o ktorej je ubezpečovaný, že je to hosťka a rečníčka podujatia.
Na záver to celé zaklincuje spasiteľ rovno z pekla a všetci stoja v pozore. A tak pevne dúfam, že ak neopustím túto krajinu, nebudem raz musieť – tak ako na ruskej strane Európy aktivistky a aktivisti z Greenpeace, z opozície, z LGBTI komunity či z Pussy Riot – obhajovať svoje postoje spoza mreží.