Rozdiely medzi štátmi udierajú do očí. Ak údaje rozprávajú o kríze, hovoria, že mladých obmedzila veľmi výberovo. Škandinávskym krajinám sa vyhla oblúkom. V Dánsku, vo Švédsku či Fínsku s rodičmi bývajú len dvaja-štyria zo stovky. V Holandsku, vo Francúzsku a v Nemecku je bývanie s rodičmi častejšie, no stále ešte hlboko pod európskym priemerom. Ten nahor ťahajú južania a časť nových členských štátov.
V tucte krajín s rodičmi bývajú štyria z desiatich mladých ľudí. A v štyroch: Bulharsku, Grécku, Chorvátsku a u nás je to dokonca viac ako polovica. Slovensko je v podiele „mamičkárov“ na druhom mieste.
Kratučký článok a mapa vzbudzujú údiv a dohady. Aj keď sa tvrdí, že dobrá mapa je lepšia ako dlhé vysvetľovanie, pár viet k nej pridať treba. Už sú totiž za nami časy, keď sociálna štatistika burcovala a zahanbujúce miesto krajiny popchlo politikov k smelším plánom a väčším zdrojovým alokáciám. Teraz si môžu byť takmer istí, že sa na nich neukáže prstom za to, že sa mladí na Slovensku tak hojne držia matkinej sukne.
Podľa internetových diskusií ľudia už majú vinníkov a ani kríza medzi nimi nie je. Jedni hovoria o pohodlnej generácii, ktorej sa nechce opustiť fullservis poskytovaný rodičmi. Ďalší siahajú po legendách o slovenskom zápecníctve. A podľa ďalších je realita iná, štatistický obraz vraj kriví ťažkopádna administratíva, ktorá odrádza osamostatnených mladých od hlásenia zmeny pobytu.
Časový rad ukazuje, že kríza skutočne niektoré krajiny nezasiahla a podiely mladých žijúcich s rodičmi sú stabilné. V Nemecku, Dánsku a Slovinsku dokonca klesali. U nás sa však od prvého merania v roku 2005 tento podiel každoročne zvyšoval. Dôležitá časť vysvetlenia sa skrýva v údajoch, ktoré sa v spomínanom článku neobjavili. Bez údajov o fyzickej dostupnosti bývania je tento fenomén vydaný napospas najčudnejším výkladom, o politickej ľahostajnosti nehovoriac.
Aj tu je Slovensko extrém. S 329 bytmi na tisíc obyvateľov sme v bytovej ponuke na európskom dne. Ich nedostatok extrémne zvyšuje ceny nájmov. Spoločné bývanie je často pokus niečo ušetriť a kvalifikovať sa na hypotéku. Obecných bytov, hoci aj s rizikom výpovede, keď príjem domácnosti prekročí trojnásobok životného minima, je ako šafranu. Pred krízou sa vyzdvihovali ako obrat v bytovej politike. Od krízy klesá ochota obcí pustiť sa do ich výstavby.
O mesiac sa končí termín, dokedy obce môžu podávať žiadosti o dotáciu na obstaranie obecných nájomných bytov. Takmer zázrakom je z čoho. Uvidíme, či voľby do obecných zastupiteľstiev dokážu oživiť záujem o ich výstavbu. Od záujmu a tlaku občanov závisí, či sa z nájomného bývania a bytovej politiky stane aj verejná a volebná téma. No možno ako doteraz starostov a primátorov necháme na pokoji a bývanie či nebývanie bude iba tým, čím je. Dobre tutlanou súkromnou boľačkou.