Kým byzantskí misionári nám údajne priniesli len akési zbytočné písmo, ktorým dnes už nik nepíše, neborák Gavrilo vraj stál „hoci len symbolicky na počiatku desivého vraždenia, nie náhodou nazývaného kolektívnou samovraždou západnej civilizácie“. Jeho súčasným a ešte väčším hriechom je však skutočnosť, že jeho socha má ešte v tomto roku stáť aj v Belehrade.
Principova socha v Belehrade je vraj rovnako (ne)zmyselná ako tá Svätoplukova na Bratislavskom hrade. Túto súvislosť som si nevymyslel, našiel som ju už hotovú v slovenskom mienkotvornom denníku v pozoruhodnom článku Svätopluk v Belehrade.
Naozaj, hlaholikou dnes už nepíšeme. Ale vďaka nej máme k dispozícii prinajmenšom úžasnú filozofickú báseň Proglas Konštantína Filozofa, ba i podobu pôvodného jazyka. Týmto počinom sa aj slovanský jazyk dokázal zaodieť do písomnej formy, ba dokonca prejavil spôsobilosť skutočného literárneho jazyka v období, keď podobné písomnosti v iných početných národných jazykoch nejestvovali. A ktovie, či by v danom období takýto zápis latinkou bol vôbec možný, lebo písmená ako dž, š, ž či iné latinka v pôvodnej podobe sama osebe tiež neposkytovala.
Ide mi o to, aby sme sa neocitli v situácii bohabojných Španielov, ktorí svojho času pri vyháňaní moslimských Maurov pálili knižnice a knihy v arabskom písme v tragickej nevedomosti, že v tomto písme v nich zväčša boli zachytené ich vlastné cenné literárne pamiatky. Boli teda v španielčine, ibaže prepísané arabským písmom.
Zostáva faktom, že kultúra sa často šíri aj vojnou, čo neznamená, že vojnou sa nešíri aj nekultúra, no zostáva rovnakým faktom, že veci nie sú vždy také jednoduché, akými sa zdajú.
Veľmi ma prekvapilo, keď som sa v hlavnom meste Mexika pýtal domácich na sochu Hernanda Cortésa, na ich vzťah k tejto osobnosti. Povedali mi, že je u miestnych obyvateľov kontroverzný. Zaslúžil sa o kruté zničenie ríše Aztékov, ale preukázal aj mnohé vynikajúce schopnosti.
Gavrilo Princip za svoj čin kruto zaplatil, spôsobom horším ako poprava. Zomrel ťažko chorý. S amputovanou rukou bol pripútaný k stene v malej kobke bez okna, teda celé dni potme, v českej pevnosti Terezín. V chlade, o hlade a smäde. V čase smrti vážil iba štyridsať kilogramov. Akoby v smutne slávnom Terezíne predznamenával neskorší nacistický holokaust.
No aj tak pred smrťou (pred koncom vojny) vraj vyryl lyžicou do steny svoj odkaz, ktorý, ak si dobre pamätám, znel: „Naši duchovia sa budú vznášať v ich palácoch vo Viedni a otrasú ich panstvom.“ Vo všeobecnosti sa pripúšťa, že dosiahol, čo svojím činom zamýšľal. Prispel ním k oslobodeniu viacerých národov spod jarma Habsburgovcov. Medzi inými i nášho.