Nech už si o schopnostiach komisie predvídať vývoj európskeho hospodárstva a možné budúce krízy myslíme čokoľvek, dokument bude dôležitý. Je súčasťou mechanizmu, ktorým sa členské krajiny usilujú kontrolovať tvorbu rozpočtov, no stále viac aj koordinovať hospodárske a sociálne politiky jednotlivých štátov.
Zaujímavé bude, ako sa v predpovediach a ich pravdepodobnom opatrne optimistickom tóne odrazí novonájdené európske nadšenie pre „sociálnu dimenziu integrácie“. Usudzujúc z predchádzajúcich skúseností, pravdepodobne nijako výrazne.
Dokument bude dodržiavať odskúšanú rozpoltenú schému. Na niekoľkých miestach sa objaví zhrozenie nad vysokou nezamestnanosťou a potreba tento problém riešiť – najlepšie hospodárskym rastom a liberalizáciou trhu práce. Potom sa skonštatuje rastúca hrozba chudoby, koniec koncov je to jeden z cieľov stratégie Európa 2020. Zvyšok bude presadzovať rozpočtové a hospodárske politiky, ktorých dôsledkom sa zväčšujú sociálne rozdiely.
Nie je to len morálny problém. Hoci fakty, že tretinu španielskych detí ohrozuje chudoba, pričom pred troma rokmi to bola „iba“ štvrtina, milióny Grékov si nemôžu dovoliť zdravotnú starostlivosť a podobne, by mohli byť dostatočným argumentom pre slabšie povahy, neobrnené príbehom o „nevyhnutných reformách“ a splácaní predchádzajúceho „života nad pomery“.
Dôvody na znepokojenie nevyčerpá ani to, že rastúce sociálne rozdiely a chudoba pomáhajú naháňať ovečky do košiarov politických extrémistov – hoci mainstream vyzerá trochu vystrašený. Kríza a nerovnosti sú spojené obojsmerne. Hospodárska kríza, ku ktorej Európska únia pridala špecifické trápenie s jednotnou menou, je produktom nerovností, ktoré v západnom svete rástli od druhej polovice 70. rokov minulého storočia.
Prehlbujúce sa rozdiely v príjmoch a bohatstve obmedzili kúpyschopný dopyt a tým aj investičné možnosti v reálnej ekonomike. Tí, čo na to mali, hľadali zhodnotenie peňazí cez finančné trhy v špekuláciách a stále menej prehľadných finančných nástrojoch.
Väčšina ostatných mohla udržať svoju spotrebu – na domy, pretože verejné bývanie bolo nedostupné, na školné, pretože kvalitné vzdelanie prestávalo byť bezplatné, ale aj na statusovú spotrebu, pretože chudoba bola symbolom osobného zlyhania – len za cenu rastúcich osobných dlhov. Napokon, koncentrácia bohatstva na vrchole spoločenského rebríčka zvyšovala jeho vplyv v médiách, vo verejnej diskusii a, samozrejme, i v politike. Redistribúcia, spoločenská solidarita a sociálna rovnosť sa vytrácali zo slovníka aj z politických programov.
Vráťme sa k Európskej komisii a jej hospodárskym predpovediam. Ak bude tvrdiť s väčšinovým požehnaním členských štátov, že ďalšie oslabovanie sociálnych systémov je ak už nie v poriadku, tak aspoň nevyhnutnou obeťou na ceste z krízy, bude sa mýliť. Trojnásobne.