Po opustení práce zdravotnej sestry, z ktorej sa nedá vyžiť, zanecháva doma malé dieťa a ide pracovať do Rakúska. Tu zažíva o niečo lepšie materiálne podmienky, ale aj chlad a krutosť rakúskej spoločnosti. Tá obzvlášť dopadá na ňu, bezbranného človeka z periférie.
Ukrajinské protesty spustilo odmietnutie prezidenta Viktora Janukovyča okamžite podpísať asociačnú dohodu s Európskou úniou. To sa dá ľahko chápať. EÚ ako celok predstavuje príťažlivý súbor hodnôt a ekonomickú vyspelosť. Únia však zároveň nie je hospodársky jednoliatym priestorom. Silne tu fungujú efekty jadra a periférie.
Nové členské štáty si nevybudovali západný, vnútorne rozmanitý kapitalizmus opierajúci sa o manažérsky dominantnú domácu strednú vrstvu. Predstavy o podnikateľoch budujúcich z malých dielní a obchodov väčšie firmy sa ukázali ako naivné. Východ je najmä lacnou montovňou. Priemerný Slovák za hodinu zarobí štyri eurá, priemerný Nemec viac ako pätnásť. Transformačnými víťazmi nie sú domáci inovátori. Skôr sú to tí, ktorí sprostredkujú styk svetového kapitálu s domácim prostredím: právnici, konzultanti a vybraní politici.
Preto zbohatli hlavné mestá. Z európskej integrácie ťažili Bratislava, Varšava či Budapešť oveľa viac ako zvyšok krajiny. Je to veľký rozdiel oproti Nemecku, Francúzsku či Švédsku, kde dodnes trvá povojnový konsenzus na regionálne zhruba vyrovnanom rozvoji.
Východoeurópske krajiny neboli často kultúrne pripravené na kapitalistickú organizáciu výroby. A nemali politické autority a elity, takže sa o to ľahšie dali strhnúť prúdom udalostí a stali sa dlhodobou perifériou.
Tieto trendy sú ešte silnejšie za hranicami únie. Stačí sa pozrieť na Bosnu. Prudká vlna protestov v tomto medzinárodnom protektoráte na začiatku roka nechala svetové médiá chladnými, napriek tomu, že sa tak podobali na ukrajinské. Obyvateľstvo nahnevané bezútešnou hospodárskou situáciou a všadeprítomnou korupciou vypálilo vládne budovy.
Bosna je však geopoliticky oveľa menej zaujímavá ako Ukrajina. Tá je dôležitou kótou. Hospodársky je však pre Európu perifériou. A to je práve jej bolestivý problém. Ukrajinské ekonomické problémy nemajú nijaké rýchle riešenia. Najmä tradičnému oceliarstvu by pomohol výrazný svetový hospodársky rast. K tomu však nedôjde.
Na druhej strane väčšia integrácia do spoločného trhu by bola niekoľko rokov veľmi bolestivá, s rýchlymi bankrotmi tradičných firiem. Navyše, podobne ako pri Bosne, netreba si myslieť, že lokálna korupcia by zmizla vďaka silnejšiemu napojeniu na Západ. Koniec koncov, nie nadarmo vlastní najbohatší oligarcha Rinat Achmetov najdrahšie byty v Londýne. Západný finančný komplex si s východnými oligarchami skvele rozumie.
Treba dúfať, že sa u našich východných susedov situácia po kontroverznom prevzatí moci opozíciou aspoň politicky rýchlo stabilizuje. Ekonomický vývoj však bude ešte veľmi zložitý.