Pre európske inštitúcie a vlády, ktoré pred vyše rokom znovuobjavili nadšenie pre „sociálnu Európu“, prichádzajú výsledky Eurobarometra ako dobrá správa. Stačí však čítať pozornejšie a poodhalí sa iný obraz.
Vo všeobecnosti sú tri štvrtiny zamestnancov spokojné s pracovnými podmienkami. No 57 percent zároveň konštatovalo, že podmienky sa zhoršili a v 26 z 28 členských krajín EÚ má „spokojnosť“ v posledných piatich rokoch klesajúci trend.
Čísla tak možno interpretovať aj v trochu menej priaznivom svetle: podmienky pre zamestnancov sa pod vplyvom reforiem trhov práce zhoršujú, čo koreluje s výsledkami iných výskumov o podmienkach na pracovisku či o pracovnoprávnej ochrane zamestnancov. Pri trvalo vysokej nezamestnanosti a ekonomickej neistote to môže byť pre mnohých stále prijateľný kompromis. Ak teda politici môžu hlásiť „víťazstvo“, potom nie v záchrane „sociálnej Európy“, ale v schopnosti presvedčiť ľudí, že je znižovanie sociálnych štandardov nevyhnutné a prospešné.
Zaujímavá je aj mierka, ktorú tvorcovia prieskumu zvolili na určenie dobrých pracovných podmienok. Výsledkom sociálnych konfliktov a politického tlaku organizovanej pracovnej sily v 20. storočí bolo, že sa štandardom stal osemhodinový pracovný čas s prestávkou po približne štyroch hodinách. Pracovný týždeň trval päť dní. Eurobarometer to mierne upravil a tak môže so spokojnosťou konštatovať, že až 88 percent pracujúcich máva prestávku po šiestich hodinách, 83 percent má prinajmenšom jeden voľný deň v týždni, pre tri štvrtiny pracovný deň zväčša nepresiahne 13 hodín… To neznie ako sociálna utópia.
Približne v čase zverejnenia Eurobarometra diskutovali ministri práce a sociálnych vecí v Aténach o reformách, ktoré majú napomôcť zníženiu nezamestnanosti. V súčasnom politickom nastavení je celkom zrejmé, ako si ich európske politické elity predstavujú. Príkladom môže byť Španielsko. Svoj trh práce prekopalo pred dvoma rokmi v mene deregulácie a väčšej flexibility.
Výsledkom vo všeobecnosti je, že práca na čiastočný úväzok vytláča plné úväzky, napriek zníženiu sociálnej ochrany štandardných pracovných miest (na dobu neurčitú), firmy uprednostňujú dočasné kontrakty, rozšírené možnosti stáží sa stali najmä prostriedkom znižovania nákladov na prácu, nie zvyšovania kvalifikácie mladých ľudí.
Kríza demokratickej legitimity EÚ úzko súvisí s krízou demokratického kapitalizmu. Rastúci počet ľudí stráca vieru v spravodlivosť politického a ekonomického systému. Odpoveď politických elít? Predstierať, že ich to trápi a hľadajú riešenie, presviedčať ľudí nesúcich „bremeno nevyhnutných reforiem“, že by mali byť šťastím celí bez seba.