Pamätám si, ako ma pred pár rokmi ohromila študentka, ktorá mi slávnostne oznámila, že objavila Shakespeara. Ide vcelku o viac-menej neznámeho autora, a preto nikomu nemôže robiť väčší problém vyhýbať sa mu až do veku dospelosti.
I keď sa môžeme oprávnene domnievať, že mladý človek musí ešte aj dnes vyvíjať veľa úsilia, aby prešiel strednou školou celkom nepoškvrnený vzdelaním, dá sa súčasne asi aj konštatovať, že podmienky predsa už nie sú také náročné ako kedysi. Zaujímalo ma, kde tohto dramatického básnika mohla v dnešnom modernom svete vôbec nájsť. Dá sa to ešte? Nie je to veľmi ťažké? Uznala to a pripustila. Ona sama ho vraj objavila „na internete“.
Teda keď hovoríme o objave, nemáme na mysli, že niečo nejaký prehliadač našiel a iné vynechal. Sme priamo v rovine penicilínu, parného stroja, elektriny, padáka, lieku proti rakovine. O autorovi som sa, žiaľ, viac nedozvedel, no potešilo ma aspoň to, že tam bol „normálne“.
To znamená v slovenčine. Úplne sa to líšilo od všetkého, čo mi dovtedy o ňom tvrdili. Z pobytu na škole objaviteľka na (ne)šťastie nerobila priamo kult. No napriek tomu, že jej istotne nijaká škola už nemala čo dať, som presvedčený, že sa jej darí dobre.
Často mám dokonca pocit, že patrí k početným dnešným vynálezcom, ktorí nevdojak menia tvár sveta. Svet, ktorý mi bol od detstva akosi dôverne známy, sa dnes mení rýchlo a prudko. No i keď sú na jeho zmeny jeho objavitelia patrične hrdí, veľmi ma to nenadchýna.
Nie tak dávno som sa v knihe o kultúre Inkov dočítal, že vybudovali monumentálne stavby z obrovských balvanov napriek tomu, že nepoznali bicykel. To je v podstate jasné, veď v tomto období azda nepoznali bicykel ani Európania. Síce neviem, ako by Inkom bicykel mohol pomôcť s niekoľkotonovým kvádrom, ale nepochybujem, že prekladateľka mala o tom celkom jasnú predstavu.
Možno pôvodne išlo o anglický výraz pre koleso, ktorý niekedy značí aj bicykel, ale na horských cestičkách plných schodíkov by Inkom asi ani koleso veľmi nepomohlo. Aj keď Inkovia koleso vlastne poznali, veď kolieska bežne boli na ich detských hračkách.
Dozvedám sa, že Vietnam ukrutne bombardovali „americké stíhačky B-52“, že archeológovia vykopali „hrnček na kávu“ starovekého sochára Feidia, že Japonci počas 2. svetovej vojny na ostrovčeku v Tichomorí „zajali 39 000 britských a nemeckých(!) vojakov“, ktorých kruto mučili.
Predsa však ide o momenty, v ktorých je naša školská politika už jasnejšia. Vzdelanie sa stáva postupne obrovskou nevýhodou. Predstavuje záťaž, ktorá človeku znemožňuje vnímať svet vo svetle nových objavov a bráni mu v naozaj odvážnych krokoch do tmy.