Ako však k tomu vôbec mohlo dôjsť, že sme boli (a stále sme) ochotní akceptovať obrovské rozdiely v príjmoch, majetku a v kvalite života?
Z knihy Thomassa Pikettyho, o ktorej sme pred časom písali, sa stáva ekonomický bestseller. Rastúce sociálno-ekonomické nerovnosti už netrápia iba akademikov. Iritujú voličov, a teda začínajú zaujímať elity. Ako je však vôbec možné, že sme tak dlho akceptovali roztvárajúce sa sociálne nožnice a úpadok tzv. strednej triedy? Odsuňme na bok našu transformačnú skúsenosť, v ktorej nám nerovnosť predali ako nevyhnutnú súčasť demokracie a slobody. Ako ju však dokázali predať ľuďom zvyknutým na povojnový „kapitalizmus s ľudskou tvárou“?
Otázkou legitimizácie sociálno-ekonomickej nerovnosti sa zaoberá kniha britského sociológa Willa Daviesa Limity neoliberalizmu. Autorita, suverenita a logika konkurencie, ktorá vyšla v apríli 2014. Rozdiely medzi chudobnými a bohatými sa v západných spoločnostiach prehlbujú od konca 70. rokov. Ide o výsledok konkrétnych politických rozhodnutí a zmien pravidiel, ktoré ovplyvňovali prerozdeľovanie bohatstva, redefinovali verejný záujem a verejný priestor, určovali hranice uplatňovania princípov trhu. Ako dokázali politici heslom Potrebujeme menej rovnosti presvedčiť voličov?
Nič také sa nedialo. Podľa Daviesa politici preferovali zdôrazňovanie iného konceptu: konkurencieschopnosti. Schopnosťou presadiť sa v súťaži s inými je presiaknutá celá realita. Od fascinácie príbehmi ľudí, ktorí závratne zbohatli „vlastnou šikovnosťou“, cez politiku premenenú na súťaž o popularitu, profesionálny šport, po „súťaže talentov“ ponúkajúce masovú zábavu, oslavujeme víťazov. A priznávame im rozprávkové odmeny. Konkurencieschopní musia byť ľudia, firmy, odvetvia a celé krajiny. Pretože len úspech vytvára nárok na plnohodnotný život.
Davies však upozorňuje, že legitimita konceptu „konkurencieschopnosti“ má svoj limit. Je ním férovosť súťaže. Málokoho by bavilo pozerať sa na futbal, v ktorom si lepšie mužstvo môže kúpiť rozhodcu a prispôsobiť pravidlá. Ešte menej ľudí by sa chcelo do takej hry zapojiť – na slabšej strane. Niečo podobné sa deje v spoločnosti, kde uplatňovanie princípu súťaže zašlo tak ďaleko, že stiera hranice medzi majetkom a mocou. Oligarchia premieňa bohatstvo na politický vplyv, ohýba verejný diškurz i pravidlá.
Nerovnosti dosiahli v súčasnej kapitalistickej spoločnosti mieru a podobu, ktorú ťažko legitimovať ako spravodlivý výsledok súťaže. Meritokratická utópia, v ktorej má každý práve toľko, koľko si zaslúži, sa rozpadá. Návod na odpoveď, čo ju nahradí, dáva historik Benno Teschke: Hodnotová orientácia politickej komunity a jej inštitucionálne ukotvenie je výsledkom konkrétnej podoby mocenskej rovnováhy medzi spoločenskými triedami, v čase a priestore, ako aj miery solidarity a súdržnosti v každej z týchto tried.