V ich príbehu je domček a občas petrolejka. Je tam kŕdeľ detí a rodičia drúci od svitu do mrku. Je tam škola, do ktorej žiaci chodia pešo aj niekoľko kilometrov. Pri ceste do školy niekedy zapadnú do snehu aj po pás. Trieda je v tej škole preplnená, je tam možno i štyridsať chlapcov a dievčat. V chalúpke však vládne úcta k vzdelaniu takmer nábožná a učiteľ je autorita, sem-tam aj podopretá trstenicou. Dokáže udržať záujem detí alebo aspoň ticho. A zdolať odpor rodičov, ak chceli držať nadaného potomka pri kravách, a nie v meste na štúdiu.
Trstenica, sneh ani kravy nie sú v každom príbehu, ktorý sa po správe o školských ťažkostiach chudobných detí objaví. Ich pointa je však rovnaká: mať dobré známky a vyštudovať sa dá aj vtedy, ak pochádzate z biednych pomerov. Potrebná je pevná vôľa, úcta k vzdelaniu, správne životné priority a občas aj trstenica. A to dnes chýba. V škole, v spoločnosti, a najmä v rodinách bez práce.
Rozprávaniam o univerzitných profesoroch z chalúpok veríme. Poznáme ich z rodiny, susedstva či z Rázusovho Maroška. Vieme, že sú možné. Ich presvedčivosť je preto silná a v zárodku brzdia debatu o tom, že rovnaké šance pri všetky deti by sa mali stať spoločenskou témou číslo jeden.
Prinášajú totiž už hotovú odpoveď na hlavnú otázku tejto debaty: čo robiť, aby sa narodenie do biednych pomerov nestalo predurčením nízkeho vzdelania a obmedzených možností. Osud sa podľa týchto príbehov prekonáva pevnou vôľou, správnym nastavením hodnôt a autorít, no a niekedy tou trstenicou. Príbehy z chalúpok sú darom z nebies pre politikov, ktorí majú s obmedzenými verejnými zdrojmi iné plány, ako vyrovnávanie životných príležitostí. Nadchýnajú aj podnikateľov a občanov, pre ktorých sú nízke dane všetkým a cudzie deti ničím.
My ostatní by sme mali byť pozorní k príbehom, ktoré nik nerozpráva, no možno ich čítať zo štatistík vzdelanosti. Tie ukazujú, že hrdinovia, ktorí prešli z chalúpky až na univerzitný stolec, sú v staro- a prastarorodičovskej generácii výnimkou. Základné a nižšie vzdelanie u starých rodičov mojej generácie prevažovalo. A je najrozšírenejšie aj medzi šesťdesiatničkami žijúcimi na vidieku.
No ani zo štatistík sa nedozvieme o opatreniach, ktorými sa prekonával (triedny) osud. O predškolskej výchove a letných sústredeniach detí zo sociálne slabých pomerov. O smerných číslach pri prijímacích pohovoroch pre menej rozvinuté regióny či pre deti z robotníckeho prostredia. O prípravkách, ktoré robotníkom umožnili za rok zvládnuť stredoškolskú látku a prednostne sa dostať na vysokú školu. Ani príbehy z chalúpok o tom nehovoria.
O tom, ako upraviť a financovať podmienky vzdelávania, aby na pleciach rodičov ležalo menšie bremeno, však treba hovoriť. Čo najviac. Hrdinom príbehov z chalúpok patrí veľká úcta. No nedávajme im právo ukončovať diskusiu o bariérach prístupu k vzdelaniu. Najmä nie skôr, ako sa začala.