Pred dvoma rokmi sa uchýlil na ekvádorskú ambasádu v Londýne Julian Assange. „Samoväzenie“ je jediným spôsobom, ako sa vyhnúť súdnemu procesu – a dlhoročnému rozsudku – za to, že sa odvážil ťahať za prsty s veľmocou a jej suitou. Ak Assange vykročí za hranice územia chráneného diplomatickou imunitou, ihneď ho zatknú a pravdepodobne prevezú do Spojených štátov. Hoci sa vraj rozhodnutie súdu oficiálne demokratickej krajiny nepatrí prejudikovať, osud jeho „spoluvinníčky“ Chelsea Manning dáva tušiť, čoho sa môže obávať – dlhoročné až doživotné väzenie, strávené prinajmenšom čiastočne na samotke.
Nech znejú oficiálne obvinenia proti Assangeovi akokoľvek, jeho hlavnou vinou je, že odhalil povahu americkej moci a prostriedky, ktoré sú ochotné pri jej presadzovaní použiť. Nie že by WikiLeaks povedali čokoľvek zásadne nové. Politika je špinavá a USA sú iba ďalšou z veľmocí. Smrť, špeciálne smrť civilistov, je neprijateľná a vo svojich detailoch poburujúca – nech sa snažíme stavať k utrpeniu „tých druhých“ akokoľvek pokrytecky. Moderná vojna nie je nevinnou počítačovou hrou, no hnusným, krvavým biznisom, ktorý zanecháva obete na oboch stranách – jedných s rozstrieľanými telami, druhých s pokrivenou, chorou mysľou.
Lenže jedna vec je abstraktne tušiť, druhá vidieť vo všetkých nechutných detailoch. Môžeme si naučene zakryť oči, no mnohokrát to nepomôže, obraz ostáva. Odhalenia WikiLeaks, zverejnené diplomatické depeše, informácie o zneužívaní daňových rajov mocnými a bohatými, o systematickom špehovaní úplne bežných aktivít úplne bežných občanov… vyplavili na povrch špinu sveta, v ktorom sme údajne najslobodnejší, ako to len ide, a každý má rovnaké šance byť šťastným. Stratená dôvera, naštrbená legitimita otvorili dvere tomu, čo Slavoj Žižek nazýva nebezpečným snívaním.
Nič v politike samozrejme neplynie samo od seba, prirodzene či jediným možným spôsobom. Poznanie násilnej, utláčateľskej tváre politického režimu nevedie automaticky k lepšiemu svetu. O to menej, že je ťažko hmatateľný. Oligarchické a skorumpované režimy sa nestávajú alternatívou iba preto, že sú „protizápadné“. Toto hľadanie je však kolektívnou úlohou, ktorá je mimo možností jednotlivcov ako Julian Assange.
Väzni svedomia – už za mrežami, alebo ešte na úteku – budú zatiaľ platiť daň za to, že sa odvážili mocným povedať, že na ich postavení nie je nič posvätné, prirodzené ani vznešené. Pripomenúť im, že za svoje činy nesú zodpovednosť, nech už sa ich pokúsia skryť za akúkoľvek hradbu technologickej nadradenosti. Králi nikdy nemali radi poslov zlých správ.