Dalo by sa povedať, že každá dovolenka premení obyčajnú slovenskú rodinu na akýsi malý parlament, v ktorom sa poslanci síce tiež niekedy pohádajú, no azda sa nebijú až tak často ako skutoční zástupcovia ľudu, ktorých to zvyčajne chytá asi tak dvakrát do roka.
S rodinnými príslušníkmi preto treba pred dovolenkou zaobchádzať maximálne ohľaduplne, zachovávať príslušný stupeň tolerancie za každých okolností, ba dokonca prejavovať porozumenie i pre ich celkom neprípustné názory. Pre niekoho nemusí byť ľahké vymeniť Acapulco za Oravskú Polhoru.
Dovolenka totiž človeka vytrháva z bežnej pracovnej činnosti, čo každý nemusí znášať celkom dobre. Namiesto príjemného zvyčajného odchodu do práce môže zúfalý jedinec tesne pred polnocou s krvavými nevyspatými očami vliecť kufre na nejaké zastrčené letisko. Namiesto vytúženej rannej kávy nedostane od nízko nákladového prepravcu celkom nič.
Ak sa dovolenke nevenuje príslušná pozornosť, môže tiež významne prispieť k rozvodovosti. Manželia práve na dovolenke veľmi rýchlo zistia, že si už nemajú čo povedať. Nemajú si síce čo povedať po celý rok, ale to, čo je popri plnení pracovných povinností celkom bežné, je potom práve na dovolenke obzvlášť nápadné. Ak sú pri nich v prostredí oddychu i deti a nemajú pri sebe nejaký silovo pôsobiaci výchovný prostriedok (napríklad tablet, šikovný mobil alebo aspoň nejaký prehrávač), môže to byť ešte horšie!
Nikde človek nestretne toľko ľudí, ktorí nehovoria ľudskou rečou, nič nevedia a jedia i pijú celkom nerozumné veci, ako práve vo chvíľach oddychu. Múdri preto budujú dovolenku na spôsob antickej tragédie. Na začiatku musí byť úvod – expozícia. Vybratie cieľa, dokladov a peňazí, poistky, mapy a konverzačnej príručky.
Nasleduje zauzlenie – kolízia. To predstavuje odovzdanie kľúčov svokre alebo usporiadanie kvetináčov na jedno miesto v byte, aby ich niekto zabudol poliať a kde potom môžu vyschnúť všetky spolu.
Vyvrcholenie – kríza nastáva po príchode na miesto. Teda do odporného neprívetivého obydlia, hnusne zurčiacich potôčikov alebo ustavičného špľachotu morskej hladiny či prinajmenšom znervózňujúceho dupotu kamzíkov.
Obrat deja – peripetia nastáva po pár dňoch, keď sa všetky spomenuté veci zázrakom zmenia na pekné a aj príbuzní sa začnú akosi neprirodzene usmievať. Teda spôsobom, ktorý sa u nich po celý ostatný rok nevyskytoval.
Práve vtedy sa však blíži záver – katastrofa. S človekom sa lúči recepcia, čašníci, letušky, orgány colnej kontroly a doslova ho posielajú na „druhý“ svet. A človeku sa zrazu tak nejako nechce tešiť naspäť do práce, aj keď zamestnanie býva niekedy tou najistejšou ochrannou hradbou pred dovolenkou.
Nuž aj najkrajšia dovolenka je iba ako život. Všetko, čo v ňom je zdanlivo a stále rovnaké, je, na naše veľké šťastie, stále iné.