Z tohto pohľadu je zaujímavý skôr iný text. V britskom anarchistickom časopise Strike! vyšiel minulý rok pamflet amerického antropológa Davida Graebera s expresívnym a ťažko preložiteľným názvom Bullshit Jobs (teda niečo ako Zamestnania, ktoré sú na …). Graeber pôsobí na londýnskej LSE a jeho knihu Dlh: Prvých 5 000 rokov, vysoko vyzdvihol denník Financial Times. Zároveň je aktivistom, podieľal sa na protestoch Occupy.
V texte rozoberá to, že pracovnému trhu dominujú pozície, o ktorých spoločenskej užitočnosti pochybujú aj tí, čo ich zastávajú. Porovnajme si to s typickou prácou priemyselného veku. Skladať za pásom stroje, fárať do bane či zametať ulice nemusí byť samo osebe príjemné. Ale väčšina sa zhodne, že vyrábať nástroje uľahčujúce život, prinášať ľuďom teplo a svetlo a starať sa o čistotu sú užitočné činnosti.
No aký prínos má korporátny úradník dneška? Zoberme si finančný sektor, ktorý za ostatných 20 rokov narástol do mamutích rozmerov. Samotné jadro systému zamestnáva veľmi málo ľudí. Pár matematikov, ktorí vymyslia nové deriváty, algoritmy a analytické či obchodné modely. Oddelenia, ktoré sa zaoberajú finančným trhom.
Ale na toto jadro sú nabalené armády úradníkov, právnikov či takzvaných analytikov. Tí sú v skutočnosti predajcovia. Ich úlohou je vystupovať pred firemnými klientmi či v televízii, nie radiť vedeniu banky. Vrchné vrstvy šupky tvoria rôzni finanční poradcovia, teda tiež predavači.
Kríza pritom prakticky náhodne vymazala stovky tisíc pracovných pozícií vo finančnom sektore, bez toho, aby si niekto dovolil tvrdiť, že tým spoločnosť utrpela. Čo len ilustruje, do akej miery systém existuje akosi sám pre seba. Ale podobné je to aj v iných sektoroch.
V takomto svete nefunguje tradičná etika. Ľudia sa radi v kríze uchyľujú ku klišé, ako „treba si vyhrnúť rukávy a viac pracovať“. Ale na čom? A určite je problémom dneška to, že sa málo pracuje? Ďalšie klišé je to o prezamestnanosti v štátnom sektore. Graeber poukazuje práve na to, ako pochybne funguje súkromný sektor.
Pritom je zaujímavé, že štandardná ekonómia nevie tento trh opísať. Na mikroúrovni neviete zdôvodniť napríklad tvorbu platov, na makroúrovni samotnú existenciu celých segmentov trhu. Moderná ekonómia sa s tým vyrovnáva veľmi jednoducho, ignoráciou. Ekonómov trhu práce radšej zamestnáva Svetová banka či Európska komisia na rôznych projektoch sociálnej inklúzie či inovatívnej ekonomiky. Zvyčajne s pochybnou celkovou výpovednou hodnotou.
Koniec krízy je v nedohľadne, ako nedávno ilustrovala svojím masívnym intervenčným programom Európska centrálna banka. Je dosť možné, že sa takto potácať budeme ešte mnoho rokov. Nakoniec sa aj tak budeme musieť vrátiť ku komplexu problémov, ktoré nastoľuje Graeber vo svojom brilantne štylizovanom texte. K tomu, ako vnímať a organizovať prácu po skončení priemyselného veku.