Naša ústava v praxi

, 02.07.2014 22:00

Minulý štvrtok, dva dni pred Dúhovým Prideom, nadšená z mnohorakej podpory ideálov o rovnosti pre všetkých, som mala naplánovanú príjemnú akciu.

Pred Primaciálny palác, na jedno z najkrajších, a vďaka sídlu magistrátu aj najbezpečnejších miest v Bratislave, som cez sociálne siete pozvala priateľky a priateľov, aby sa symbolicky prišli odfotografovať s dúhovou zástavou. Fotografie som, ako inak, sľúbila uverejniť na Facebooku v albume podporovateľov Prideu.

V stanovenú hodinu som prišla spolu s kolegom z aktivistického prostredia na námestie. Pohľad na jeho aktuálne osadenstvo neveštil okrem problémov, žiaľ, nič pekné. Predtucha, že priateľské fotenie bude sprevádzať „malá“ nepríjemnosť, bola viac ako opodstatnená. Okrem bežného turistického ruchu totiž námestie ožilo belasou „šľachtou“. Fanúšikovia futbalového Slovana čakali na verdikt mestského zastupiteľstva ohľadom Národného futbalového štadiónu. Zlé načasovanie.

Iste nie náhodou má mnoho z takzvaných fanúšikov futbalu vyholenú lebku. Patrí to k (už mierne zastaranej) povinnej výbave prívržencov extrémistického poňatia jedinej správnej rasy a ľudských práv. Mnohí chlapci stojaci na námestí už na prvý pohľad patrili práve k nim. K tým, kvôli ktorým polícia počas futbalových zábav – a dúhových demonštrácií – pravidelne organizuje takmer vojenské manévre.

Predtucha sa začala meniť v realitu. Vytiahla som z tašky dúhovú zástavu a okamžite som sa stala stredobodom pichľavých pohľadov vyholených „šľachticov“. Asi nemusím zdôrazňovať, že mi ich záujem nelichotil. Po chvíli sa z davu vynoril svalovec zhruba o štvrťstoročie mladší ako ja. Bez toho, aby sme si potykali, mi prikázal, aby som tú „buzerantskú“ zástavu schovala. Vraj je medzi nimi veľa chlapcov, ktorí ju neradi vidia. A dodal: „Dobre ti radím, schovaj ju.“

Iste vás neprekvapí, keď vám poviem, že snaha o vopred prehranú a nesmierne ponižujúcu diskusiu nikam neviedla. Vo vzduchu visela roztržka. S tupou agresivitou nechcem mať nič spoločné, nechcem byť zodpovedná za prípadné zranenie seba či mojich priateľov; hru na hrdinku a obeť odmietam. S bezmocným hnevom a so smútkom v duši som sa preto rozhodla zbaliť „fidlátka“ a ísť domov.

Pre dve miestne poslankyne, ktoré mi spolu s kolegom v tej chvíli náhodne robili ochranku (ďakujem ešte raz), to musel byť otrasný zážitok. Pravdepodobne nie menší ako pre mňa. Z médií okrajovo vnímajú, že agresori tohto druhu si na Slovensku veselo bačujú, ale zažiť to osobne, to je iný príbeh. V tomto prípade dokonca za bieleho dňa. Výkvetu Slovanu neprekážal ani dav ľudí na námestí, ani polícia na magistráte. Prečo aj…

A ak poslankyniam hlavou blúdila otázka prečo, odpoveď je až k plaču jednoduchá: „Preto, lebo môžu.“ Hovorím a píšem o tom už roky. Ak budú môcť „nepohodlných“ ľudí napádať tí „hore“, pridajú sa aj tí „dolu“. A je to tu. Slovensko má takú ústavu, také kazateľnice a také národné pochody, ktoré tomuto spôsobu myslenia podávajú pravicu. Prečo by ju práve vyholení chlapci nemali zdvihnúť?

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#LGBTI #Dúhový pochod
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku