Veď odkaz na bratov má Slovensko hneď na začiatku ústavy. To nemajú ani Bulhari či Macedónci, ktorí ich považujú za „svojich“. Osamostatňujúca sa krajina si dala do štítu dávnych vzdelancov. Bohužiaľ, nie ako výzvu na intelektuálnu rekonštrukciu spoločnosti.
Podobne ako humbug okolo vymysleného vynálezcu padáka Baniča, prikrášlené pôsobenie Beňovského či Murgaša, aj odkaz na cudzích učencov je skôr alibi. Ak aj veľa civilizačne zaujímavého netvoríme, vieme sa aspoň k niekomu hlásiť.
Pri odčleňovaní od Čechov málokto hovoril, oni majú možno svojho Kunderu, jedného z najznámejších spisovateľov kontinentu, ale tu teraz tiež vznikne niečo literárne zaujímavé pre súčasnú spoločnosť. V akademickej oblasti to tiež nevrelo snahou napríklad po socialistickej, pomerne mechanistickej sociológii zanalyzovať spoločnosť koncepčne bohatou optikou prevzatou od kohokoľvek, kto nás vo svete zaujíma. Namiesto intelektuálne nenásytného „toto chcem vedieť!“ za múrmi škôl pokračovali malé životy unavených ľudí.
Ešteže sa dá skryť za mýty. Stačí spomenúť typické „hrdé“ klišé 90. rokov: „Každý, kto emigroval, sa uplatnil.“ Hlúpa veta. Samozrejme, bolo by zvláštne, ak by pri integračných programoch západných vlád utečenci z priemyselnej krajiny končili vo veľkom na ulici. No zároveň túto vetu vám pokojne povedal niekto, koho bratranec prežíval v Amerike na psích suchároch, švagriná sa na Západ akurát dobre vydala a iný príbuzný sa uplatnil akurát vo využívaní sociálnych dávok.
Bizarné sebeklamné klišé počuť aj dnes. „Britom určite neprekážajú ako imigranti Slováci, tí sa neflákajú, makajú!“ To mi nedávno povedala Slovenka, ktorá v krajine dlhé roky žije na podpore, kým ďalší príbuzní sa tiež nepretrhnú. Spoločnosť žije z veľkých mýtov, ako sú tie o významných vynálezcoch, aj z takýchto malých, zrolovaných do jednoduchých fráz.
Krajina je intelektuálne často uzavretejšia ako za socializmu, keď existovala snaha tvoriť niečo zaujímavé. Dnešná uzavretosť máva komické podoby. Niekomu je ľahké byť malým diktátorom doma, inému na malom pracovisku, ktoré si rokmi vyárendoval. Chýbajú ľudia, ktorí dokážu obhájiť názor na medzinárodnom pódiu. Konzistentne a empiricky zaujímavo. Ale nechýbajú malé charaktery, ktoré sa o to dôležitejšie cítia doma, kde na nich nikto nemôže. Takéto prostredie nenahráva kreativite. Ak by sa v krajine objavil rovno aj nejaký ďalší da¤Vinci, zamestnal by sa akurát v reklamke. Wittgenstein by umrel od hladu.
Nemecký filozof Arthur Schopenhauer hovoril o dejinách ako o spolupôsobení vôle a predstavy. Také je stále dominantné ponímanie západnej civilizácie. Tam, kde chýba vôľa a predstava, skutočné dejiny vlastne neexistujú. Nesúrodé osídlenie časovej osi nejakej lokality postavami a postavičkami vystrihnutými z kroník a časopisov na tom veľa nemení.