Množstvo autorov voči obom neborákom dokonca ešte v 21. storočí postupuje obľúbenou metódou súdruha Stalina a odhaľuje v nich takpovediac „nepriateľov vo vlastných radoch“, aby ich po primeranom zhanobení z týchto našich radov vylúčili, vyobcovali ich nepriateľské idey z našich cnostných duší a navždy ich uvrhli do kliatby.
Ak človek študuje argumenty nepriateľov oboch bratov z oných dôb, musí ich, žiaľ, v porovnaní s výhradami dnešných kritikov, hodnotiť ako v podstate kultivované a pomerne tolerantné. Podľa všetkého prišli obaja misionári do bohabojnej katolíckej krajiny západného rítu. Našli tu iba kresťanské obyvateľstvo, ktoré plynule ovládalo hebrejčinu, gréčtinu a latinčinu. Týmito jazykmi sa nielen dorozumievalo, ale bežne v nich čítalo i Písmo alebo kuchárske knihy. Tých bolo v každej domácnosti niekoľko desiatok.
V podstate bolo všetkým jedno, v ktorom z týchto jazykov sa konajú náboženské obrady. Ba aj v bežných rozhovoroch každý z obyvateľov vraj vykazoval kvality starého Prešporáka, ktorý rovnako dobre vedel slovensky, maďarsky či nemecky. Teda nejaký prechod z hebrejčiny na latinčinu alebo gréčtinu mu nemohol robiť problémy.
Do tohto prostredia prišli dvaja čudní zákerní špióni z Byzancie, ktorí chceli usporiadaný multikultúrny štátny útvar rozvrátiť pomocou akéhosi čudne „guľatého“ písma a nehebrejského, negréckeho a nelatinského jazyka. To domáce obyvateľstvo natoľko vyľakalo, až začalo húfne opúšťať kresťanstvo a svojvoľne sa vracalo k pohanstvu, negramotnosti, polygamii, alkoholu, drogám a k Putinovi. Je preto správne, že ich vyhnali, a tým zachránili kultúru a demokraciu.
Viem, že vo svojom veku by som nemusel takto písať, ale vedie ma to iba k záveru mladého čitateľa, ktorý to výstižne zhrnul: „Je dobre, že odišli, veď tu všetkých iba vraždili!“ Veď čo si mohol pomyslieť, keď v mienkotvornom denníku našiel článok s titulkom Takmer priviezli azbuku a v ňom nádhernú vetu: „Keby nasledovníkov Cyrila a Metoda z nášho územia nevyhnali a zvíťazilo by tu ich dedičstvo, dnes by sa asi pri Břeclavi končila Európska únia.“
Je to vzácny prípad situácie, v ktorej myšlienka nezištne víťazí nad rozumom. A nie je sama: „Vytvorením hlaholiky, čo bol určite prevratný čin, bratia oslabili vplyv latinského západu na Veľkej Morave. A my za to, veru, dodnes trpíme.“
Nemáme si azda vážiť múdrosť redaktora, ktorý síce nie celkom bez ujmy, no predsa prežil ťažký úder hlaholikou, ba včas odhalil jej strašné nebezpečenstvá a upozornil na ne i ostatných? Veru iba on je, hoc ťažko zranený, hodný zvolať ako starý Hieronymus, čo sa ešte skôr ako taký čudák Konštantín Filozof rozhodol bezducho prekladať Bibliu do latinčiny: „Ó, vy všetci, čo kráčate cestou okolo, zastavte sa a pohliadnite, či je bolesť väčšia ako bolesť moja!“