Modra bola vtedy iné mesto. Žilo tu zo 700 Nemcov a asi 150 Židov. Dodnes si mnohí starí Modrania spomínajú na železiarov Kohna či Weinera, na Reisnerov obchod so strižným tovarom, Weissovu pekáreň či Grunwaldov, Kaldorov alebo Loblov obchod so zmiešaným tovarom.
Prišla vojna. Medzi evanjelickými dievčatami sa v sirotinci objavujú deti, ktoré majú iné mená a zvyklosti: Fleischmannová, Buchlerová, Grunwaldová, Adlerová, Schochlerová, Deutschová, Marmonsteinová, Sielbersteinová a ďalšie. V roku 1939 evanjelický kňaz a neskorší správca sirotinca v Modre Bohumil Kadlečík pristavuje novú budovu.
Dievčence víta správca sirotinca Karol Gábriš a potajomky ich s Kadlečíkom krstia na evanjelickej fare, všetkým je krstný otec farár Július Dérer. Menia im priezviská na slečna Koníčková či Milá. Keď sa ulicami pohýna sprievod na konfirmáciu, malé Modranky kráčajú v bielych šatách, chovanky sirotinca majú matrózky. Málokto tuší, že v tmavomodrých šatôčkach na konfirmáciu kráčajú aj židovské dievčence. V novej budove sirotinca sa usadilo nemecké veliteľstvo leteckej jednotky. Správca zakázal deťom vychádzať a hrať sa pred halou. Kruh okolo Gábriša sa zužuje. Medzi Nemcami je evanjelický kňaz, ktorý ho upozorní, že sa chystá jeho zaistenie. Nemci však mali v merku aj evanjelický internát pri dievčenskej škole. Jeho správcom bol učiteľ Alojz Tichý. Aj tu sa schovávali židovské dievčatá. Internát dnes v Modre nenájdete. Pri oslobodzovaní sa tu zabarikádovali Nemci a nezostalo z neho takmer nič.
V októbri roku 1944 učiteľka Viera Dérerová dostala avízo, že na fare u jej otca sú nacisti a žiadajú vydať židovské dievčatá. Upozornila ich, aby ušli cez park do vinohradov a ukryli sa v jednej z vinohradníckych búd. Nemci nechali zvyšok dievčat nastúpiť pred spálne a prezerali zoznamy mien na dverách. Nakoniec odišli. Niektoré z dievčat sa z viníc večer prestrašené vrátili. Na druhý deň zastalo pred školou vojenské auto s namiereným guľometom. Všetky židovské dievčence esesáci vzali so sebou – Katušu Weissovú, Evu Dénešovú či krásne sestry Wertheimerové. Dvadsaťpäť detí sa podarilo zachrániť Kadlečíkovi, Gábrišovi a Dérerovi v modranskom sirotinci, iné učiteľka Dérerová prezliekla za slúžky.
Keď zomrel v Modre chudák, zvonili zvony kratučko: šklban-trhan. No keď vraj zomrel boháč, zvonili dlho: Šnaudy-Grefty-Follegrunty (nemecké chotárne názvy bohatých viníc).
V sobotu v Pukanci pochovali Ivana Kadlečíka, syna Bohumila Kadlečíka, vynikajúceho spisovateľa, prísneho a tvrdého chlapa, ktorý mal určite bližšie k tým šklbanom a trhanom… V sobotu zvonili zvony v Pukanci, no ja som postála pri hrobe jeho rodičov, pomodlila sa, poďakovala a mlčky všetkým na tom cintoríne povedala, že zomrel jeden z najbohatších Modranov, náš rodák Ivan Kadlečík.