Aj Peter si to myslí. Po tom, čo jeho eseročka vinou neplatiacich zákazníkov išla ku dnu, je tretí rok bez práce. Pravidelne odpovedá na ponuky a rovnako pravidelne nedostáva odpovede. Nechce veriť, že to on je pre firmy neviditeľný. Vysoká škola technického zamerania, tri svetové jazyky, počítačové a organizačné zručnosti hovoria predsa v jeho prospech. Mal už štyridsiatku, no aj 15 rokov skúseností s podnikaním.
Nedávno volal do firmy, ktorá inzerovala nové pozície. Priam šité pre neho. Ozval sa mu svieži hlas. Znel na sedemnásť. Patril slečne, ktorá, ako sa ukázalo, spolurozhoduje o práci iných. Hoci sa jej chcel spýtať len na termín prijímacieho pohovoru, slečna mu oznámila, že prvé kolo sa uskutoční telefonicky a v jeho prípade sa pohovor už začal. Sotva sa nadýchol, už prešla do angličtiny a pýtala sa ho na skúsenosti s organizovaním medzinárodných akcií. Peter nemá s angličtinou problémy, no v odpovedi zaváhal. Tak zaváha aj v rodnom jazyku ten, koho nezamestnanosť obrala o veľkú časť príležitostí pre hovor. Hneď sa dozvedel, že jeho anglická konverzácia nie je dosť pohotová.
Z ďalších jazykov ho slečna už neskúšala. Na pozíciu vyžadujúcu angličtinu ho nezoberú a majú pochybnosti, či bude vhodný na post, kde sa vyžaduje ruština. Peter bez váhania pripomenul, že ruština je jeho materinský jazyk. O jeho schopnosti netreba pochybovať. „Zavoláme vám,“ odpovedala strážkyňa firmy. Zavolali. Ďakujeme, rozhodli sme sa nevolať vás na ďalší pohovor. Zaváhanie počas anglickej konverzácie bol jediný dôvod, ktorý uviedli. Päť minút rozhovoru stačilo na ortieľ.
Telefonické pohovory sú bežné. Ak sa preveruje pohotovosť uchádzača, azda nie je proti dobrým mravom ani to, ak sa bežný telefonát zmení na pohovor. Práca, o ktorú sa Peter uchádzal, však nebola prácou leteckého dispečera. Tuší, že za jeho odmietnutím môžu byť dve veci, ktoré nezmení: vek a dlhodobá nezamestnanosť v životopise. Vie, že firmy dlhodobo nezamestnaným dvere neotvárajú. Sú pripreté poverami o úpadku ich schopností a pracovných návykov a prebytkom uchádzačov, ktorých stačí len zasunúť a spustiť. Príspevky na ich zamestnávanie pomôžu iba málo. Zamestnávatelia môžu získať štátne dotácie aj bez toho, aby museli investovať do zacvičovania tých, čo dlho stáli bokom.
Imúnnosť ekonomického uvažovania voči spoločenskej zodpovednosti ukázalo aj pripomienkové konanie k zavádzanému príspevku na podporu vytvorenia pracovného miesta v prvom platenom zamestnaní. Vplyvné zamestnávateľské organizácie neváhali žiadať ministerstvo, aby umožnilo čerpať príspevok aj v prípade mladých, ktorých neevidovali na úrade práce. Majú na to ekonomické dôvody. Ostentatívne prehliadanie ťažkostí dlhodobo nezamestnaných im zjavne nepríde ako chrapúnstvo. A určite im nedochádza, že podobné požiadavky provokujú nedôveru k systému a jeho domnelým oporám.