Rizikové motto

Základné školstvo robí oddávna základnú prácu pri udržiavaní historickej a kultúrnej pamäti. Slovenské národné povstanie nevynímajúc, aj keď sa jeho výklad a zážitkové sprítomňovanie za uplynulých sedem desaťročí často líšili.

01.09.2014 22:00
debata

Bez svedomitej práce učiteľov dejepisu by sa však jeho kontúry zahmlili a zmysel zúžil na zdedené politické výhody.

Na učiteľov sa obrátil pri oslavách sedemdesiateho výročia vyhlásenia Slovenského národného povstania aj premiér. Apeloval na nich, aby pomohli nalomiť predpokladanú ľahostajnosť mládeže a zapáliť jej idealizmus pripomínaním epoch, v ktorých ľudia nepodľahli malomyseľnosti a postavili sa za ideál. Navrhoval, aby školské výlety smerovali na miesta, ktoré sprítomnia odvahu a odhodlanie dobrovoľníkov roku 1848, legionárov a samozrejme účastníkov Slovenského národného povstania. Tých všetkých podľa neho vystihuje Štefánikov výrok „ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem“. Tento výrok by si ako motto mala osvojiť aj najmladšia generácia.

Sebadôvera znamená neobyčajne veľa. Osobitne v škole. Ak chýba, je zle. Niektoré deti je potrebné povzbudzovať denne, aby to nevzdali a samy seba neodpísali pre neúspechy a pocity druhoradosti. Tých je v dnešnej tvrdo súťaživej škole nadbytok. Výnimočné chvíle vlastivedných výletov vedia otriasť a osvietiť, ale víťazom je aj tak všedný deň. A banálne známou súčasťou všednosti školy sú aj rozdielne možnosti detí na to, aby sa prebili prekážkami a dokázali, čo chcú.

Týka sa to aj možnosti ísť na školský výlet. Veď taká cesta z Michaloviec na Bradlo za povzbudením národnej a osobnej hrdosti je luxus dostupný asi len pre miestnu smotánku. Časť žiakov zostáva doma aj keď sa ide na menší výlet. Ich rodičia naň nemajú. To, že časť detí je takto vylúčená z kolektívu, sa už berie ako samozrejmá vec a súčasť poriadku sveta. Všetci nemajú rovnaké možnosti chcieť.

Premiérovi sa páči Štefánikov výrok a nedbal ho propagovať ako motto, ktoré má pomôcť vznietiť ideály mládeže. Nečudo. Nemôže byť príznačnejší výber pre dobu individualizmu ako motto v jednotnom čísle. „Chcem sa prebiť“ vyjadruje silnú vôľu, ktorá láme barly a možno dovedie k neobyčajným činom a oslnivej kariére. Možno aj k odhodlaniu odísť z tejto krajiny a prebiť sa v cudzine. Individuálne chcenie sa neobracia a neviaže k nikomu a k ničomu okrem vlastnej vôle.

Nechcem podsúvať, že toto Štefánikovo motto je za rozsiahlym a trvajúcim odchodom mladých z tejto krajiny. Motto v jednotnom čísle je však vždy rizikové a život na Slovensku nezlepší. Vidno to aj z toho, že k premiérom vyzdvihovanému mottu sa už dávno hlásia naši konzervatívci, ktorí spochybňujú výdavky na ochranu slabších, a tiež príslušníci rôznych obrôd, ktorí velebia aj Tisa a žiadajú očistu Slovenska podľa princípu „na Slovensku po slovensky“.

Protifašistická idea sotva prežije, ak sa budú adorovať len individuálne chcenia a plány. Potrebujeme ju podporiť ideami, ktoré sa týkajú nás v množnom čísle, nás ako „my“. Plánovaním, v ktorom z „my“ nie je nik vylúčený, a nielen pri plánovaní školských výletov.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #mládež #školstvo #učiteľ #70. výročie SNP