Najmä pri rečníckej otázke mladého historika Martina Lacka z Ústavu pamäti národa: „Aký to malo zmysel?“ Argumentoval presvedčením, že Povstanie nesplnilo svoj cieľ, ktorým bola porážka nepriateľa na našom území a spojenie s Červenou armádou. K tomu tak trochu, zrejme na prilepšenie, podotkol, že SNP sa hlásilo k Československej republike (a tá už dnes nie je, lebo je – asi tak ako vtedy – Slovenská!). A ak k tomu prirátame počet obetí! Ach jaj!
Tento starostlivý a „objektívne“ sa tváriaci pohľad je viac ako smutný. Pohľad z „prosperujúceho“ idylického satelitného neskrývane fašistického štátika, z útulných doliniek plných krojov a ľudového spevu, z arizovaného bohatstva akýchsi Židov a zradných židoboľševikov, nebezpečnejších ako vojská SS, gestapa atď. No jednoducho: zrada národa, zrada štátu.
Tento pohľad na koniec augusta 1944, aspoň podľa mňa, sa dá nazvať v určitom zmysle chronickou slaboduchosťou, s dôrazom na archaickosť tohto termínu.
Iba dva roky predtým, počas veľkých víťazstiev, sa triasli vlády Slovenska, Maďarska, Rumunska a ostatných spojencov nacistickej osi Berlín-Rím-Tokio nad svojím budúcim osudom. Veď prečo napríklad Tretia ríša, ktorá mala trvať najmenej tisícročie, vo svojej „veľkorysosti“ uzavrela zmluvu s vtedajším Slovenskom iba na dvadsaťpäť (!) rokov? Nemusel byť génius, kto tento osud nahliadal veľmi presne, bez ohľadu na to, na ktorej strane stál.
Pripadá mi stále veľmi zvláštne, že viac úcty akoby sa SNP dostávalo od jeho nepriateľov. V ich historických spomienkach, v analýzach zahraničných komentátorov je jeho obraz čoraz plastickejší a plnší rešpektu. Rešpektu k druhému najväčšiemu vojenskému protinacistickému vystúpeniu na európskom území pod fašistickým vplyvom.
Pamätám si na pracovný obed pred vyše dvadsiatimi rokmi, na ktorý ma v Lipsku pozval nemecký kolega – profesor. Reč sa obrátila k počtu dialektov v nemčine a slovenčine. Hrdo vyhlásil, že nemeckých je viac. Súhlasil som – veď už len počet nemecky hovoriacich ľudí je skoro dvadsaťkrát vyšší. Vtedy sa obrátil na sekretárku s vystretým ukazovákom smerom k nám a dôrazne ju upozorňoval: „Dobre si ich pozri! A dobre si ich zapamätaj! Je ich iba päť miliónov a dovolili si povstať proti nám!“
Pri tomto nečakanom obrate som si azda najintenzívnejšie uvedomil hĺbku aj výšku mravného kreditu, ktorý mi moji spoluobčania, príbuzní, známi i neznámi, svojím statočným vystúpením vo svete vybojovali. Je mi jasné, komu patrí Povstanie. Patrí mne a rovnako patrí tebe. Aby sme sa mali k čomu obrátiť, keď pre nás opäť zdanlivo nebude nijaké východisko.
Ale ešte oveľa viac ako mne a tebe patrí Povstanie tomu svetu, v ktorom sa ľudskosť nestane prázdnym slovom, v ktorom ľudská dôstojnosť, sloboda a láska zostanú navždy jeho bytnosťou a podstatou.