Cesty k samostatnosti

Počas pobytu na Sardínii som si kúpil zvláštne tričko. Vtipných tričiek je dnes už všade dosť, príliš ich neobľubujem. Tak ako každý. To znamená okrem niektorých. Toto mi však pripadalo niečím veľmi slovenské. Azda tým, že je na ňom na čiernom pozadí asi dvadsať čarovných bielych ovečiek, no je medzi nimi i jedna žltá, kráčajúca opačným smerom.

, 19.09.2014 22:00
debata

Dolu je nápis, ktorý túto myšlienku vysvetľuje celkom nepochybne: Nezávislá Sardínia! Hľa relatívne malý ostrov, v ktorom sa prebúdza myšlienka na samostatnosť a nahrádza istoty prežívania vo väčšom štátnom útvare. Istotne je to dané aj tradíciami niekdajších kráľovstiev, no vo väčšej miere azda i celkovým naladením obyvateľov alebo niektorých skupín.

Podobných regiónov je v samotnom Taliansku viac, vynárajú sa však po celej Európe. Niekde intenzívnejšie, inde majú zatiaľ skrytú podobu. To, čo tieto miesta spája, je však ich intenzívny záujem o rozdelenie Československa, na ktoré sa ma občas domorodci ukradomky pýtajú. Vždy sa snažím odpovedať čo najúprimnejšie, zdôrazňujúc, že na priebehu a na spôsobe veľmi záleží. Teda i na tom, v akom vzťahu zostanú s tou druhou časťou.

Neviem, či to už možno považovať iba za regionálnu záležitosť, pretože počet týchto otázok v posledných rokoch na rôznych miestach nášho kontinentu akoby narastal. Teda ak človek deklaruje, že je zo Slovenska, je to potom akoby to najhlavnejšie. Slovensko má zvláštny kredit, pretože ako mi jeden Sardínčan povedal: „Vy ste išli do horšieho!“ Jednoducho to o nás vedia. Príznačné to bolo aj v rozhovore českého novinára, ktorý sa predvčerom v napätej atmosfére referenda škótskej občianky spýtal na jej rozhodnutie: „Ale veď Slovensko sa odtrhlo! A nepýta sa naspäť, všakže?“

Ak sa dostávame do pozornosti obyčajných ľudí veľkého impéria, ktorí sa ocitnú v analogickej situácii, istotne to nie je náhoda. Vytvorili sme s Českou republikou precedens, na ktorý – napriek všetkým pomyselným výhradám – môžeme byť svojím spôsobom hrdí. Rozišli sme sa v mieri, zostali sme priateľmi.

Spomínam si na prehliadku rozbombardovanej nemocnice vo Vukovare, na ktorú nás zaviedli chorvátski hostitelia, a následnú návštevu miesta ešte väčšej tragédie: prasacej farmy Ovčara. S milou ovečkou na tričku má málo spoločné. Mučili na nej a povraždili väčšinu pacientov, ranených, personálu, dokonca aj malých detí, ktoré s nimi strávili niekoľko mesiacov v hrozných podmienkach. „Prečo sme to (rozumej: rozdelenie Juhoslávie) nespravili ako vy?“ pýtal sa ma kolega, profesor zo Záhrebu, so slzami v očiach. „Prečo sme to nedokázali?“

Odpoveď na túto otázku nemám  ani nemôžem mať. Moja skúsenosť a spomienky náš všetkých sú, našťastie, úplne iné. Ale mnohým veciam, či chceme, alebo nie, rozumieme veľmi dobre. Aj so všetkými bolestnými súvislosťami. Menou, inštitúciami, ale aj obeťami, sirotami, vdovami, veteránmi. Preto dnes hľadíme s takou účasťou a obavou aj na dianie u východných susedov. Vždy sú príliš blízko. Tie krehké hranice dobra a zla.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #samostatnosť #rozdelenie Československa
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy