U nás, naopak, analýzy hlásajú, že žijeme naše najlepšie časy. A bude ich pribúdať. Výročie začiatku pádu komunistického režimu sa blíži a treba ho osláviť nejakým makroekonomickým jasaním.
Bežného človeka to neohúri. Ak sám nežije v okrese s osemnásťpercentnou nezamestnanosťou, má tam bratrancov či iných príbuzných, tak nad okrúhlymi číslami o činorodosti krajiny len mávne rukou. Vie, že odmena odteká inam, mimo peňaženiek tých, ktorí sa o ňu pričinili.
Čísla o úspechoch sa dnes zdajú ešte fiktívnejšie ako kedysi vozenie sa robotníckej triedy v Tatre 613. Tá sa v nej reálne vozila prostredníctvom svojho predvoja. Teraz si však aj predstavitelia štátu ťažkajú, že pre potreby ľudí majú len malú časť doma vytvoreného bohatstva a že pomaly nemajú od koho vyberať dane. Za to, že štát ešte funguje, vďačí tým, ktorí si z príjmov nič neodpisujú a pri každom telefonickom hovore, jablku či rožku, ktorý kúpia deťom, odvádzajú štátu povinný dvadsiatok. Lebo daň z príjmu platí len menšia časť firiem a len zlomok živnostníkov.
Podľa Štatistického úradu domácnosti živnostníkov platili vlani v porovnaní so zamestnancami sotva tretinové dane a odvody. Môžeme si o poctivom priznávaní príjmov živnostníkov myslieť všeličo. Ťažko si však predstaviť, že pre prieskum rodinných účtov náhodne vyberaní živnostníci sa tajne spolčili proti Štatistickému úradu a pri vypĺňaní výkazov každodenných nákupov ho niekoľko rokov sústavne zavádzali. Takúto kolektívnu súhru nezabezpečí ani majsterka organizačných inovácií Denisa Saková.
Zostáva prijať fakt, že rodinný rozpočet veľkej časti živnostníkov je úbohý. Že tam, kde ľudia drú za nízke platy, šikovnosť a nápady nestačia. Nesolventnosť okolia zráža na kolená aj najšikovnejších živnostníkov. Motajú sa v pavučine okresného živorenia, odriekania si a svojpomocného nahradzovania služieb. A tak hoci štatistika oznamuje defláciu, ľudia, ktorí životný štandard vidia len v televízii alebo keď si zadarmo listujú v časopisoch v kúte hypermarketu, posudzujú svoju kúpyschopnosť inak a v Eurobarometri rastúce ceny masovo označujú za najväčší problém Slovenska.
Pocity občanov a štatistické dáta sa aj v tomto rozchádzajú. Kto za to môže? Skandovaná otázka, ktorá sa ozývala pred dvadsiatimi piatimi rokmi na demonštrujúcich novembrových námestiach, tentoraz nemá jasného adresáta. A len tak na okraj, štát Štatistickému úradu v posledných dvoch rokoch nedal dosť prostriedkov na to, aby mohol hospodárenie slovenských domácností sledovať celoročne. Možnosť od gruntu poznať, ako tu žijeme, sa preto scvrkla na tri mesiace.
Točíme sa v kruhu núdze. Núdze o zdroje, núdze o poznanie a núdze o férovosť. Len šetrenia na nesprávnom mieste je nadbytok. Každá prezentácia oslavných dát o makroekonomických úspechoch by mala byť preto sprevádzaná poznámkou, že pre nedostatok zdrojov sme sa o vplyv týchto úspechov na život obyvateľov prestali zaujímať.