Tieto cenné papiere sa navzájom dosť značne odlišujú, pričom ich spoločným menovateľom je to, že pre jedných predstavujú záväzok a pre druhých pohľadávku.
Na jeseň tohto roku preto vzbudil prekvapenie návrh ekonóma Engelberta Stockhammera z britskej Kingston Univerzity, ktorý predostrel návrh na využitie šekov v boji proti súčasnej hospodárskej recesii a vysokej nezamestnanosti v Európskej únii. Návrh spočíva v rozdaní šekov v nominálnej hodnote päťtisíc eur vydaných Európskou centrálnou bankou (ECB) každému obyvateľovi únie.
Tento návrh je reakciou britského ekonóma na spustenie programu odkupovania hypotekárnych aj štátnych dlhopisov zo strany ECB v snahe zvýšiť likviditu peňažných ústavov v EÚ tak, aby poskytovali oveľa viac úverov ako doteraz. Banky dnes totiž sedia na peniazoch ako žaba na prameni. Európa však podľa neho nepotrebuje na oživenie dopytu a zrýchlenie hospodárskeho rastu viac lacných pôžičiek. Firmy totiž nepotrebujú ani tak úvery, ako skôr nové zákazky.
Na programe je preto rozdávanie šekov. Tie by sa dali podľa neho vymeniť iba za tovary a služby, čo by podporilo spotrebu, nové objednávky, príjmy štátnych rozpočtov v podobe DPH a v konečnom dôsledku by tak mohlo dôjsť najmä v krajinách periférie eurozóny k zvýšeniu záujmu firiem o prijímanie ľudí do práce. Samozrejme, za podmienky, že majiteľ šeku by ním mohol zaplatiť len v tej krajine, kde ho získal.
Otázna je reálnosť tohto nápadu. Veď ECB peniaze nikomu nikdy zadarmo nedáva, ale iba požičiava s podmienkou primeranej zábezpeky. Navrhovateľovi rozdávania šekov je určite zrejmé, že takýto krok by zvýšil množstvo peňazí v EÚ, čo by bolo vodou na mlyn pre vyššiu infláciu.
Keďže sme však dnes skôr naprieč Európou svedkami deflačných tendencií, vyšší rast cien by mohol byť dokonca v súlade s cieľmi ECB udržiavať infláciu jedno až dve percentá ročne. Ak sa nad tým vážne zamyslíme, nie je koncepcia rozdávania šekov iba obyčajným komickým výstrelkom autora nápadu. Najmä ak zoberieme do úvahy, že ECB ide poskytovať pôžičky bankám v únii pri čoraz mäkších kritériách zábezpek.
Tým sa zvyšuje riziko, že v prípade platobnej neschopnosti banky, ktorá si peniaze od nej požičala, zostanú v majetku banky tlačiacej eurá predovšetkým pohľadávky voči najzadlženejším štátom neschopných dlhy splácať.
Dnes sa takmer všetky komerčné banky v EÚ topia v prebytku peňazí, ktoré si požičali od sporiteľov a dlhopisových investorov. Zvyšovanie objemu peňazí, ktoré si majú ešte lacnejšie a ľahšie od nej požičať, je preto viac ako diskutabilné. Možno to prirovnať k núkaniu lacného jedla človeku, ktorý práve odchádza s preplneným žalúdkom z luxusnej recepcie.
Zvyšovanie inflácie tlačením nových peňazí malo byť liečebným prostriedkom na krízu v USA z dielne vtedajšieho šéfa americkej centrálnej banky FED Bena Bernankeho. Svetový ekonóm Milton Friedman to vtedy nazval zhadzovaním peňazí z helikoptéry. Nápad na rozdávanie šekov bude mať asi rovnaký osud ako americký recept.