Realitou je však iba jeho presťahovanie na akciové a realitné trhy. Rast bublín na týchto trhoch nebude nekonečný, a preto prezieravejší investori uprednostňujú pri nich krátkodobé pozície.
Pri porovnaní cien za reality na Slovensku dôjdeme k záveru, že nielen v Bratislave, ale aj v mnohých iných mestách na každý štvorcový meter bývania musíme pracovať oveľa dlhšie ako obyvatelia vyspelejšej časti EÚ. Žiaľ, takú veľmi trpkú príchuť aj po štvrťstoročí majú povestné ironické poznámky Václava Havla, ktorý sa kedysi vysmieval zo sídliskových panelákov a označil ich za králikárne. V snahe natlačiť do obytných domov čo najviac bytov, sú dnešné izby v novostavbách s prijateľnejšou cenou ešte menšie ako izby za socializmu.
Pre veľkú časť obyvateľstva zostávajú obytné monštrá minulého režimu jedinou finančne únosnou alternatívou bývania. Aj to zväčša na hypotéku s predpokladom splácania desiatok rokov. Ak predpokladáme, že si mladý človek zakladajúci rodinu zoberie hypotéku 70-tisíc eur na 30 rokov pri priemerne trojpercentnom úroku, zaplatí mesačne na jej obsluhu 295 eur.
Ak by úrok po čase vyskočil na štyri percentá, výška splátky by narástla na 334 eur. K tomu treba prirátať náklady na energie a čoraz vyššie poplatky za správu, fond opráv a odvoz smetí. Mesačné výdavky na bývanie sa tak spolu s hypotékou vyštverajú aj nad 500 eur. To je však viac, ako si väčšina mladých ľudí zakladajúcich si rodinu môže dovoliť.
Mladí ľudia preto často uprednostnia spoločné bývanie s rodičmi, označované ako Hotel mama, hoci aj v starom paneláku. Veľká časť mladej generácie odchádza za lepšie platenou prácou do zahraničia, a tak Slovensko prudko starne. Okrem marginalizovaných skupín obyvateľov na okraji spoločnosti sa rodí čoraz menej detí, ktoré sa majú stať budúcimi prispievateľmi povinných zdravotných a sociálnych odvodov.
Nízke mzdy v slovenskej ekonomike a vysoké ceny nehnuteľností vyháňajú do zahraničia čoraz viac mladých, ktorí si tam zakladajú rodiny, rodia deti a profitujú zo sociálneho systému, ktorý je neporovnateľný s tým naším.
Obavy a strach z neschopnosti vyživiť rodiny a zároveň splácať hypotéky majú aj Poliaci. Podľa rektorky súkromnej univerzity Szkola Lazarskiego Krystyny Iglickej odišlo z Poľska za lepším životom a uzavrelo „dvere zvonku“ navždy za posledné tri dekády až 2,4 milióna ľudí, pretože lepšiu budúcnosť doma už nikdy neočakávajú. So sebou odvádzajú celé rodiny. Pôrodnosť v Poľsku preto klesla až k hranici 1,3 dieťaťa na ženu, hoci Poliaci v zahraničí majú priemerne až 2,1 dieťaťa.
Postkomunistické štáty by sa mali nad sebou vážne zamyslieť, či bude mať vo fabrikách otvorených zahraničnými firmami za štátne dotácie kto pracovať aj o dve desaťročia. Malé mzdy za prácu v montážnych halách k nám nelákajú ani imigrantov s inými kultúrnymi hodnotami a spôsobom života.