Niekde pri stoloch bude rovnaké, iným niekto uletí do neba a oni budú ako ja stále chodiť na dvor a obracať k nebu zrak, či tam náhodou niečo „podozrivé“, čo by ich potešilo, neuvidia. Trebárs novú blikajúcu hviezdu, nejakú inú vločku snehu, či iný, voňavejší závan vetra…
Dôvodov na radosť je z roka na rok menej. Alebo dobre, dôvodov na radosť je z roka na rok viac. Trebárs, že konečne nasnežilo a milosrdne prikrylo záhradu, ktorú ste nedohrabali, alebo že horúčka na teplomere klesla a dcérke sa uľavilo, na jeseň posadené ruže sa ujali a hruška, ak Boh dá, na jar rozkvitne.
Teším sa z kníh, ktoré som našla pod stromčekom, z poslednej Dušekovej knižky, z Kunderových esejí, z ruskej moderny. Teším sa z nového cédečka Szidi Tobias, ktorá mi skrášľuje posledné dni v tomto roku. Páči sa mi jej hlas, spievané básne, ktoré pre ňu napísal jej manžel Peter Lipovský. Páči sa mi jej svet, ktorý si prezerám na fotografiách na prebale, marhuľový ostrov, žito, melóny, bránka so starým zámkom, jej psiská, čerstvé vajká v dlani aj s pierkom, páčia sa mi jej kytice. Tu som totiž trochu doma aj ja. Jej cédečko sa volá Jolanka. Ja som mala Jolanku babinku z Bernolákova. Na žiadnom z marhuľových ostrovov nie som Robinsonka. Viem, aké sú teplé čerstvo znesené vajká, aj ako pichá a vonia žito.
Do môjho srdca pasuje rovnaký kľúč ako do jej. Szidi netreba chváliť, má svoje obecenstvo, iba som chcela povedať, že ten dôvod na radosť zavše treba hľadať. Mne radosť urobil Ježiško. Je u nás leto, cítim sa ľúbená a voňajú u nás marhule. My, čo cítime zvláštnu afinitu k maďarským okršlekom a maďarčine, tešíme sa, keď hoci aj Szidi spieva po maďarsky, alebo po česky. Svet je malý, s muzikou sa dohodnete bez slov.
Tento rok som bola iba raz na koncerte. Hrali Moyzesovci a Marián Varga. Dodnes si pamätám každý takt, ešte aj ticho pred koncertom. Bola jar, doma ma čakala naša chorá mama, a zdalo sa, že sa zlé pominulo. Zlé sa však niekedy pominie inak, ako si to želáme a predstavujeme.
Rok je za nami, mne na Silvestra bude v kuchyni spievať Szidi. Trochu sa v tieto dni cítim ako jej zhavranená sestra, čo si hmká po kuchyni: „Moja sladká mama, ako dávno som ťa nevidela. Toľko by som ti toho povedala. Objala tvoje ramená. Pobozkala tvoje ruky. Hladila ti vlasy. Moja sladká mama, veľmi dávno som ťa nevidela.“ A možno vďaka Szidi uverím a začujem z neba aj ja hlas: „Dievčatám, deťom mojim, odkážte anjeli: Každú noc obídem vaše postele. Strážim vaše sny. Mám sa dobre, verte. Stále som s vami… Moja láska sa nikam nestratila…“
Jolanka je krásne cédečko, ak ste ho ešte nepočuli, závidím vám radosť z jeho peknej úpravy aj moment prekvapenia, keď sa zoznámite.
Je koniec roka, príležitosť na predsavzatia, rekapitulácie, kapitulácie. Je aj čas na nové očakávania. Spolu so Szidi si znovu myslím a snažím sa uveriť, že: „Nech sa deje, čo sa deje, všetko zlé raz prejde.“