Starosť o úsmev

So smiechom a úsmevom najčastejšie spájame určitú formu uvoľnenia. Ako dôležité nám pripadajú najmä tie veci, ktoré sa mu vymykajú, preto sa nám dôležitosť samotného úsmevu stráca.

11.01.2015 07:00
debata

Už podľa starovekých Grékov to však so smiechom nebolo nikdy jednoduché. Vynoril sa podľa ich predstáv až v generácii olympských božstiev, teda v období, keď zanikol strach zo všetkých archaických príšer, ktoré im predchádzali. Až tu sa rozľahol smiech, až tu tiež vznikla karikatúra prvej, dokonca božskej bytosti, pripomienka karikatúry vôbec.

Stal sa ňou Hefaistos, teda „dokonalý“ boh, ktorý bol síce nadaný neobyčajne zručnými a mocnými rukami, no napriek božskému pôvodu na jednu nohu kríval. Jeho manželka, bohyňa krásy a lásky Afrodita, mu bola neverná. Bol preto v tom najdokonalejšom svete nepretržitým terčom nezabudnuteľného smiechu. Smiech si v sebe vždy podrží túto tajomnú rozporuplnosť, vždy je akoby neoprávnený. Prichádza až tam, kde zmizne strach alebo, naopak, pomáha tento strach zahnať.

Sme stále v podobnej situácii ako naši predkovia. Myslíme si, že na smiechu nemôže byť nič vážne, nič, čo by stálo za pozornosť. Smejeme sa aj navonok celkom smutným veciam, smejeme sa cez slzy, smejeme sa i v najťažších životných chvíľach. Ako na groteske, v ktorej postavičke nestačí, že padne z lešenia, ale musí padnúť do suda s olejom, aby sa ňu vzápätí vysypalo vrece múky. Hľa: karikatúra upraveného, rozumného človeka. Alebo je to iba metafora životných okolností každého z nás? Veď sa vlastne stali veci, čo sú nepríjemné a bolia, s ktorými by sme nikdy nemohli súhlasiť.

Vždy ma prekvapovalo, ako veľmi sa smiech podobá láske. V človeku sa chveje niečo hlboko vnútri, zvoní to v sluchu všetkým naokolo, spájajú sa v ňom veci, ktoré nikdy spolu neboli a ani nemohli byť.

Láska je vždy čosi vonkoncom neisté, no bez nej by nebolo ani samotné ľudstvo. Humor je najčastejšie celkom ako ona, totiž celkom neisté umenie, nevďačné. Nemusí sa trafiť do pravej chvíle, podlieha nálade, žiada si priveľa pochopenia, priveľa priaznivých okolností, stojí za ním priveľa poznania a smútku.

Budovanie priestorov, ktoré sme pre humor v Európe vytvorili, trvalo tisíce rokov. Je to jeden z našich neviditeľných žiarivých chrámov, do ktorého vstupujeme stále s rovnakou nádejou. Je to jeden z našich najväčších pokladov. Nečudujme sa, že vzbudzuje závisť, ale aj nenávisť. Ľudia často chcú byť zlí, dokonca veľmi zlí, ale takmer nikdy nechcú byť smiešni. Až inštinktívne cítia, že ich zlo, budované najčastejšie iba ich nekonečnou hlúposťou, sa pod zázračnou paličkou smiechu rozpadá.

Francúzsky spisovateľ a politik André Malraux v Antimemoároch spomínal, ak si to dobre pamätám, väzňa v koncentračnom tábore, ktorého esesák nútil, aby ho po francúzsky naučil povel: „Rýchle to urob!“ Väzeň, i pod hrozbou smrti, však školeného vraha namiesto toho trpezlivo učil: „Pomaly sa do toho pusti!“ Preto si budem vždy vážiť tých, čo sa smiechu nevzdávajú, ale znovu a znovu sa „do toho pomaly pustia“.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #smiech