Má to spoločného menovateľa: snahu dlžníkov zbaviť sa záväzkov za menej peňazí, ako predstavuje suma uvedená na faktúrach. Ak sú stavebné firmy iba jedným z článkov subdodávateľského reťazca, je pohľadávka za vykonané práce ešte náchylnejšia na to, aby sa stala toxickým aktívom v účtovníctve veriteľa.
Dôvodov platobnej neschopnosti či neochoty stavebných gigantov platiť je viac. Na jednej strane sú to zámery za každú cenu uspieť vo verejnom obstarávaní dumpingovými cenami, za ktoré sa nedajú práce vykonať. Na druhej strane zmluvná povinnosť dodávateľov, napr. pri výstavbe diaľnic alebo iných veľkých stavebných diel ručiť za kvalitu prác v rámci tendrov dodávateľskými bankovými zárukami za kvalitu vykonaných prác.
Zneužitie takýchto nástrojov investormi či inými objednávateľmi stavebných výkonov je pritom ťažko postihnuteľné. Často závisí od šikovnosti právnikov a od zmluvných podmienok obsiahnutých v kontraktoch.
Smutné je najmä to, že sa stavebné giganty riadia pravidlom, že najlacnejší úver je nezaplatená faktúra a svoje zlyhanie v podnikateľských aktivitách si nepripúšťajú. Problémy s finančnou likviditou prenášajú potom na malé spoločnosti a tie zasa v reťazovej reakcii na živnostníkov. Finančné suchoty stavebných firiem sa dotýkajú v skutočnosti celej ekonomiky cez nezaplatené dane a odvody poistného.
Medzi postihnutými firmami pritom nastupuje úplne logicky syndróm absolútnej nedôvery, keď sa už nedá veriť ani kontraktom, kde konečným platiteľom celého diela sú štátne firmy a verejný sektor napojený na dotácie z eurofondov.
Z akademického pohľadu však treba zdôrazniť, že riešenia spočívajú nielen vo vymýšľaní novej legislatívy sprísňujúcej povinnosti dlžníkov, ale aj vo využívaní existujúcich možností, ktoré firmám ponúkajú reálne prepojenia teórie a praxe. Prosíkať o pomoc štátne inštitúcie alebo priamo prezidenta republiky, ako sme toho dnes svedkami pri reštrukturalizácii dvoch najväčších stavebných gigantov, nie je ideálne riešenie.
Maslo na hlave majú firmy, ktoré ponúkajú práce za ceny, pri ktorých ide do úzadia kvalita použitých materiálov a technológií. Potom sa nesmieme čudovať, že nám padajú nielen mosty, ale aj firmy do platobnej pasce.
Účelové neplnenie záväzkov stavebných dlžníkov môžeme považovať za spoločensky nebezpečný jav rovnako ako kľučkovanie pred platobnými záväzkami cez reštrukturalizácie. Tými sa ešte pred necelou dekádou označovali dokonca aj prípady, keď manažéri firiem previedli za pomoci veriteľských bánk svoj majetok do nových firiem a po sebe nechali spúšť v podobe vytunelovaných firiem.
Existuje viacero možností, ktoré prichádzajú do úvahy pre nastolenie riadnej platobnej disciplíny. Ak si manažéri stavebných firiem uvedomia, že namiesto frustrácie zo schôdze veriteľov insolventných firiem je lepšie sedieť na školeniach týkajúcich sa bezpečného podnikania v stavebníctve, môžeme dúfať v naozajstné zlepšenie podnikania aj v našom stavebníctve.