Mám rada, keď niekto spomína na svojich starých rodičov, na ľudí, ktorých len tak náhodou stretol, na psov, čo odchádzajú za zvukov kostolných zvonov kdesi do psieho neba. Básnika v sebe Medard nezaprie, jeho knižka je poetická, smutná aj veselá. Prečítala som ju na jeden šup.
Nebudem rozoberať jednotlivé poviedky, vrátim sa k sociálnej sieti. Niektorí ľudia tu dôkladne informujú o svojich životoch, iní reagujú na všetko, čo sa šuchne v novinách. Ďalší hádžu do pľacu fotografie svojich detí, zvierat či koláčov, kytičky, srdiečka, snehuliakov, testy, koľko rokov v skutočnosti máš, kým si bol v minulom živote, knižné a hudobné novinky, novinové články o referende, Ukrajine a Vladimirovi Putinovi. Človek si chvíľu pokliká a unaví sa…
Medard Sovík vyštudoval Prírodovedeckú fakultu v Banskej Bystrici. Vzťah k prírode a všetkému živému cítiť aj z jeho poviedočiek. Ja som si však pri ich čítaní spomenula na niektoré jeho lyžovačky, turistické vychádzky a túlačky po Slovensku, na stromy, krajinu, fotografie miest, ktoré nepoznám, kde som nazrela vďaka Medardovi a jeho profilu na sociálnej sieti. Utkvela mi v pamäti najmä záhrada jeho mamy.
Radosť zo života a láska k prírode sú aj v jeho literárnych textoch. Medard turista a tulák ako hospodár obchádza svoje okršleky a zberá úrodu do objektívu a na papier. Jeho záhrada je obriadená a pekná podobne ako záhrada jeho mamy. Je v nej príjemne a dobre.
Knižka sa tak stala akýmsi fotoalbumom. Vidíme starých rodičov, dedka, ktorý zbiera samorasty a masíruje si brucho po dobrom úhorom obede, babinku s jej rozprávkovým batohom. Sme s ním v práci v knižnici, na besedách a tešíme sa zo stretnutí s ľuďmi.
Toto nie je recenzia. Medard má u mňa protekciu aj ako zamestnanec knižnice v Námestove.
Na besede som tam bola iba raz, ale na prechádzku a zabudnutý a zarastený židovský cintorín v lese si hocikedy spomeniem. Aj na modrý zajačí kožúšok, ktorý mi darovala manželka hudobného skladateľa Ilju Zeljenku Marienka a v ktorom som tam robila parádu.
Už dlhší čas som Marienku nestretla, kožuch už nenosím, ale ak si dobre pamätám, začiatkom februára by mala mať narodeniny. U dámy sa vek nespomína. Ja si však hocikedy spomeniem na koncerty v Redute, veselé večery aj rána u Zeljenkovcov, na rozhovory o hudbe i na ten parádny modrý kožúšok, ktorý mi darovala Iljova Marienka.
Medardovi gratulujem ku knižke a Marienke k tým narodeninám.
Na niektorých ľudí či miesta sa nedá zabudnúť. Vďaka Medardovej knižke a texte o našom putovaní na ten zabudnutý židovský cintorín som si spomenula i na Ilju a Marienku. Aj na svojho psíka, ktorý tiež už býva v tom psom modrom nebi.
Modré nebo, modrý kožuch, spomienky modré ako modriny.