Ucho amfory

10.02.2015 14:00

Z tváre hovorcu Aliancie za rodinu neschádza úsmev ani po neplatnom referende. Blaží ho, že sa v sobotu vyše deväťstotisíc dospelých obyvateľov Slovenska namáhalo ísť k urnám, „hoci išlo len o hodnoty, a nie o materiálny úžitok“.

Aliancia vraj nechce spoločnosť rozdeľovať. No už označovanie referenda za hodnotové a jeho účastníkov ako tých, ktorým ide o hodnoty, rozsekáva spoločnosť. Tým, čo sa na referende nezúčastnili, chtiac-nechtiac dáva nálepku prízemných bytostí, ktoré na hodnoty nedbajú.

Pre väčšinu nehlasujúcich je to nespravodlivá nálepka. Netreba ani odkazovať na údaje z výskumov hodnotových orientácií, ktoré ukazujú veľmi dôležité miesto rodiny v živote našich obyvateľov. Silné dôkazy o tom každodenne prežívame. Pre rodinu pracujeme, odovzdávame jej čas, zdravie a zriekame sa osobných záujmov. Mnohí dobrovoľne pracujú v prospech cudzích rodín a detí. Bijú sa za to, aby deti nechodili spať hladné, mali strechu nad hlavou, aby ich rodičia mali prácu a popri práci aj čas na deti.

Reči o tom, že rodina potrebuje najmä materiálnu podporu, dostupné bývanie či škôlky, iniciátori referenda považovali za nepochopenie. Tým sa však sami stávali nepochopiteľnými. Trochu svetla do chápania hodnoty rodiny sa dá nájsť v eseji Držadlo od nemeckého sociológa Georga Simmela. Nič to, že ju napísal pred storočím a že v nej neuvažuje o rodine, ale o ozdobnej váze – amfore.

Amfora bola podľa Simmela pozoruhodná tým, že je často umeleckým výtvorom, no na rozdiel od obrazov či sôch nie je nedotknuteľným sebestačným dielom, ale patrí súčasne dvom svetom. Tým, že má plniť aj určitý účel, hoci len symbolický, zapája sa do praktických životných pochodov. „Kým pre čisto umelecké nazeranie je moment skutočnosti a potrieb praktického života úplne ľahostajný, u vázy, ktorá je napĺňaná a vyprázdňovaná, podávaná a stavaná sem a tam, sa skutočnosť hlási o svoje práva.“

Autor eseje nehovoril, že pri vázach a čajníkoch sa treba vzdať estetických nárokov. Len v dobe ornamentálnej estetiky opatrne argumentoval, že ucho amfory, podobne ako držadlo či nalievací zobáčik čajníka, musí brať ohľad na potreby používania. Ak by sa podriaďovali výlučne estetickému hľadisku, ich užívateľom by spôsobovali ťažkosti.

Tieto úvahy by sme mohli rozvíjať ďalej v tom zmysle, že čím väčší diktát estetického kánonu vo veciach každodenného života, tým väčšie riziko, že tieto veci sa po čase odvrhnú ako ťažkopádne či dokonca ubližujúce. Že im zostane osud muzeálnych exponátov, zmysel ktorých dnešnému oku uniká.

Simmelovo poučenie pre dnešné spory o rodinu je teda toto: Na rodinu podobne ako na amforu či čajník možno nazerať z viacerých hľadísk. Z toho praktického aj z hľadiska estetického kánonu, na výlučnosti ktorého trvá Aliancia za rodinu a s ňou deväťstotisíc oduševnených voličov. Vo svojom estetickom okúzlení však zabúdajú, že rodina nie je obraz alebo socha, ktorú možno uctievať a zároveň ignorovať potreby života. Rodina ako hodnota prežije, len ak sa otvorí a prispôsobí našim potrebám.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Aliancia za rodinu #referedum o rodine
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku