Dopyt po ušľachtilých či racionálnou úvahou puncovaných výhovorkách je veľký. Pre časť politických strán je to už desaťročia dobrý biznis. Napriek tomu však stále sú aj politici, ktorí tak ako my Evičke verejnosti trpezlivo opakujú, prečo sa deliť treba, prečo sa musia zmenšovať veľké nerovnosti.
Vo verejnom priestore sú však málo viditeľní. A žiaľ, ani Anton Marcinčin k nim nepatrí. Jeho článok Exkluzívne pre Rómov (25. 2.) ponúka, naopak, posilu tým, ktorí každé euro v prospech rómskych detvákov prežívajú ako krivdu páchanú na ich deťoch. Zámer poradcu ministra financií bol možno ušľachtilý, no vypálil zle. A hlúpo. Prezrádza totiž informačné medzery. Tie, samozrejme, možno strpieť u bežných ľudí. Tí nemusia vedieť nič o tom, kde sa vzala horizontálna priorita pre marginalizované rómske komunity a kto a ako dlho pretláča komplexný prístup k zmenšovaniu chudoby, ktorý je jej základom.
Človek vo funkcii poradcu ministra financií si však nemôže dovoliť nevedieť, že sústredenie prostriedkov na 150 sídel s najväčšími civilizačnými deficitmi (chýbajúci prístup k pitnej vode, elektrine či život v bezpečnom obydlí) je vôľa samotnej Európskej komisie, nie svojvôľa Úradu splnomocnenca vlády pre rómske komunity. To komisia roky pretláča u nás zabúdaný princíp, že mnohorozmerný fenomén chudoby (nedostatok zdrojov, deficity životných podmienok, vzdelania, bezpečia, dôvery a sebaúcty) sa dajú poraziť opäť len mnohorozmerným úsilím, teda zápasom za jej odstraňovanie vo viacerých oblastiach života súčasne.
Komisia naliehala na sústredenie finančných prostriedkov a prepojenie programov v menšom počte lokalít aj preto, aby pri poctivo uplatnenom komplexnom prístupe mohol konečne nastať viditeľný efekt. A aby neveriaca slovenská, ale aj iná verejnosť videla, že cielenými mnohorozmernými programami možno pozdvihnúť celé komunity. Pre dôveru v zmysluplnosť delenia sa s druhými potrebujeme dobré príklady. Alebo radšej, nech tomu neveríme?
Marcinčinovo obvinenie na adresu úradu, že chce kontrolovať rozdeľovanie európskych fondov, je tiež ďaleko od pravdy. Pán poradca musí vedieť, že úrad nemá moc presadiť, aby sa programy horizontálnej priority vo vybraných obciach aj realizovali.
Moc je v našej krajine rozdelená inak. Je na predstaviteľoch obcí, či sa rozhodnú dať šancu svojej rómskej komunite. A pozdvihnúť ich podmienky a vyhliadky aspoň na úroveň štandardov druhej polovice minulého storočia.
Úrad splnomocnenca môže len vyjadriť ľútosť, ak sa rozhodnú šancu neprijať a namiesto toho si z iných operačných programov budú stavať iba väčšie ploty okolo majetkov „našich“ ľudí. V kritickom období, keď starostovia potrebujú povzbudzovanie a dobré dôvody, aby sa do programu prihlásili, Marcinčin sa v rómskej téme pohybuje ako slon v porceláne.