Šulík a Raýman sú stará osvedčená firma. Pred časom spolu pripravovali rozhovory o literatúre pre RTVS a ešte predtým u Šulíka vyšla Jurajovi druhá knižka Tri hodiny ráno, ktorú som redigovala. Bol to môj redaktorský debut a tak sme sa zoznámili. Aj s jeho deťmi, manželkou výtvarníčkou Vandou, psami a koňmi. Písali sme spolu scenár o vodníkoch, o všeličom, čo sme videli, počuli a čítali… Hovorí sa tomu rovnaká vlnová dĺžka, ja mám pre Jurov vysielač prijímač.
Knižka pre deti je ako jeho knihy pre dospelákov – dosť absurdná, veľmi veselá. Veci, ktoré sa obyčajne nedejú, sa v nej dejú úplne samozrejme. Niektoré postavy rozprávajú bratislavským dialektom, predmety prdia, dedko si letí do neba a Vianočka ožíva podobne ako Janko Hraško v rozprávke Pavla Dobšinského (toho tam Raýman nechal účinkovať) ožíva, lebo niekomu niekto veľmi chýba, podobne ako Pinocchio.
Obaja vyššie spomenutí sú dosť veľkí šibali, o zábavu je postarané, a tak sa to deje aj v prípade milého Vianočku.
Na každej strane knižky pribúda nejaká postava, zbojníci, nebeské osadenstvo anjelov, čerti, sliepka Ružena, hriešnici Opic Mastný a Vajco Škrupina… Invencia pri výbere mien autorovi očividne nechýba. Rovnako si zgustne aj pri vymýšľaní najabsurdnejších a najsmiešnejších situácií, ktoré však namieša s prehľadom a tak sa dieťa ani rodič (lebo aj dospeláci môžu čítať túto knižku a zasmejú sa) pri čítaní nestratia. Ak sa to náhodou stane, stratia sa radi. Podobne ako v lese s Alicou v krajine zázrakov, kde je všetko, čo len trochu postavené na hlavu, vymyslené pre nás, aby sme sa trebárs rozosmiali alebo zažili dobrodružstvo.
Videla som na besede, ako sa decká tešili zo stretnutia s Jurkom. Poslali svoje obrázky jeho žene Vande, ktorá knižku ilustrovala rovnako radostne a vtipne, ako ju Jurko napísal. Pýtali sa na to, ako knižku napísal, zopakovali si s ním niektoré smiešne zážitky z čítania (prdy medzi deťmi letia odjakživa!) a napokon zaspievali pesničku, ktorú im vymyslela pani učiteľka Šimonovičová. Mimochodom, keby boli všetky učiteľky ako ona, decká čítajú, píšu, maľujú a na svete je dobre.
Keby boli všetci ako Jurko, bolo by na svete sveta žiť nielen literatúre, ale aj zvieratkám. To dobré srdce, čo tlčie v hrudi jeho Vianočku tak silno, až sa napokon stane človekom. Tlčie a bije do očí pri každom našom stretnutí.
Raýmanova knižka je pekná na prvý aj druhý pohľad, na čítanie, prezeranie, je v nej veselo rodičom aj deckám, aj pani učiteľkám. Juro je odvážny muž v najlepších rokoch, nebojí sa experimentovať, vytvárať neuveriteľné postavy, komoliť im mená a posielať ich na neuveriteľné miesta. Ale ako správny koňák opraty drží pevne v rukách. A keď dočítate, je vám smutno.