Nedávno sme mali jeden z literárnych večerov v pezinskej reštaurácii Radnica s Ľubomírom Feldekom. Ľubo je ostrieľaný harcovník, výborný besedovač, vtipný rozprávač. Zámerne nehovorím o ňom ako o básnikovi či prekladateľovi.
Literárne stretnutie v kaviarni je najmä o rozprávaní. Zo dvakrát sa ma opýtal, či ide dobre. Zdalo sa mu, že nie je vo forme. Ani ja ako moderátorka som možno nebola „vo svojej koži“. Skrátka, obom sa nám zdalo, že naše kaviarenské „vystúpenie či soiré" mohlo byť lepšie. Vždy môže byť lepšie!
Na besedy chodia všelijakí ľudia. Mnohí z nich knižky nečítajú, prídu skôr zo zvedavosti, chcú vidieť spisovateľa naživo, rovno Feldeka. Mnohí ho poznajú z novín či televízie. A preto by spisovateľ mal byť príťažlivý, voňavý, pohotový, vtipný a mal by vedieť samozrejme rozprávať. To všetko Ľubovi Feldekovi ide. Nejde to rovnako dobre všetkým spisovateľom. Tvorba je samota, pochybnosť, robota s textom… Niektorí nie sú ani dobrí čitatelia vlastných textov.
Na záver som vyzvala divákov, že môžu klásť otázky. Prihlásil sa spisovateľ Márius Kopcsay. Opýtal sa, či by dnes mohla vzniknúť nejaká literárna skupina, povedzme podobná tej Trnavskej, ktorá by prišla s niečím novým…
Na počiatku bolo slovo. Vy, pán Kopcsay, ste, okrem toho, že píšete knižky, aj novinár. Musíte vedieť, aká dôležitá je sloboda slova. Žijeme vo svete, kde sú vojny, v krajine, kde sa kradne, kde všade niečo nefunguje… Musíte cítiť dôležitosť a význam slova aj slobody slova. Vy ste tá skupina!
Trnavská skupina, konkretisti, mali svoj literárny program, ktorý sa „stratil“. To, čo sa zachovalo, sa zachovalo aj vďaka archívom Štátnej bezpečnosti, pre ktorú boli mladí básnici na začiatku šesťdesiatych rokov zaujímaví ako potenciálni nepriatelia. Svoje „správy“ posielali do Ruska. A tak už od začiatku boli básnici ako Ľubomír Feldek, Ján Stacho, Jozef Mihalkovič, Ján Ondruš a Miroslav Válek prekladaní do ruštiny. Vďaka archívom ŠtB sa možno niekedy presne dozvieme, ako to bolo s tým ich literárnym programom.
Vďaka tajnej službe sa zachovali najlepšie texty perzského básnika Omara Chajjáma (narodeného v roku 1048!). Inak sa šírili najmä ústne. Len tajná služba si ich zapisovala. Spisovateľ nemusí byť ako perlorodka, čo slovo, to perla. Stačí, ak vie perlu skryť do svojho textu. Ľubo Feldek však večer medzi ľudí nejaké perly hodil. Niektoré som si zodvihla a schovala. Hádam sa to podarilo aj tým, čo s nami strávili večer v reštaurácii. Z vlastnej skúsenosti viem, že najlepším spisovateľovým poslucháčom býva jeho čitateľ.