Z Bernolákova do Čeklísa a späť

V pondelok sme boli v Bernolákove. Milovaná obec, rodisko mojej mamy. Boli sme z knižnice dohadovať výstavu s názvom Chráňme si dedičstvo našich otcov a fotiť prícestné kríže, božie muky, pomníčky a kaplnky. Do Čeklísa (dnešného Bernolákova) som chodievala každulinký rok na prázdniny. Ach, ako veľmi sa mi žiada napísať, ako sa tu nič nezmenilo! Nezmenila sa moja radosť.

18.03.2015 12:30
debata (2)

Keď sme vošli do dediny, v bruchu mi začali poletovať motýliky. Ihneď som mala pocit, že sa blížia prázdniny, som dievčisko, vysvedčenie v suchu, kufor plný knižiek a pred nami leto plné marhúľ, uhoriek, ríbezlí a zelených fazuliek. Mihálov bicykel opretý o babičkinu bránu, schody do komory a tichý rozhovor mojej babičky so sestrami, hruška Magdalénka, čo sype sladké malé hrušky pred dom na chodník, vôňa kôpru…

Pred „naším“ domom už dávno nestojí Magdalénka a „naše“ už dávno nie je naše. Babička, jej sestry aj mama bývajú v nebi. Možno sedia na nebeských komorových schodoch a potichu sa zhovárajú. Na „našej“ ulici býva však ešte teta Dana, mamina najlepšia kamarátka z detstva. Jej čarokrásny domček plný pekných predmetov, sošiek, hrnčekov, hračiek, obrázkov a knižiek, ktoré čítavali s mamou, keď boli dievčatá.

Kto by nám mohol lepšie poradiť, kde čo nájdeme a ako sa to volá, ak nie pravá „stará Čeklísanka“, ktorá sa tu narodila, naučila sa tu chodiť, tu si otĺkala kolená, tu s mojou mamou „kočárovala“ bábu, v prázdnom prasacom chlieviku si urobili dievčenský domček a hrávali pre ostatných z ulice divadlo.

Teta Dana sa smeje, keď jej pred očami mávam mapou: „Načo mapa? Ja to tu delím na Čeklís a Bernolákovo.“ Bernolákovčania sú prisťahovalci z Bratislavy. Bývajú v nových moderných štvrtiach, v domoch obohnaných vysokými plotmi.

Pracujú v hlavnom meste a vracajú sa večerdo dediny v pomaly sa posúvajúcich kordónoch áut. Nevedia, aká je v Bernolákove pôda, lebo okrem tují a trávnika nepestujú nič. Nepoznajú históriu obce, ani si nepamätajú, ako ich starí rodičia chodievali peši do Marianky na púte. A ako ich tí, čo nevládali ísť, čakávali pri božej muke na Ivanskej ceste… Paradoxne oni zmenili dedinu najviac.

Teta mi nadiktuje všetky kríže, sochy, kaplnku aj božie muky. Mapu nepotrebuje, hovorí staré chotárne názvy a predo mnou sa vinú staré cesty a chodníky. Keď odchádzame, vyjde na cestu a máva nám dlho ako kedysi moja babička. Ja potom čakám na nášho fotografa, fajčiac pri kostole. Pozerám sa cez múr, ktorým je obohnaný kostolný areál, blúdim očami po krajine pod nami, po domoch a záhradách a zisťujem, že táto mapa Bernolákova mi nič nehovorí. A tá moja, ktorej všetky cesty a cestičky som prerajzovala na Mihálovom bickáči, sa kamsi navždy stratila.

Aj preto je dobré odfotiť a aspoň tak zaratovať kus starého sveta. Toho, ktorý sa vytratil, ako sa po jednej povytrácali babičkine sestry, napokon aj ona a potom zavolala moju mamu. Vďaka tete Dane a starým Čeklísanom je Bernolákovo ešte stále trochu tým starým, dobrým Čeklísom.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #kríž #kaplnka #knižnica