„Kto verejne, najmä používaním zástav, odznakov, rovnošiat alebo hesiel prejavuje sympatie k skupine alebo hnutiam, ktoré násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy smerujú k potláčaniu základných práv a slobôd osôb, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.“
Prvý citát je z „vtipu“ recesistickej stránky Naše Slovensko, kde sa na dobovej fotografii radia najvyšší fašistickí pohlavári. Jeden z nich ubezpečuje prezidenta vojnovej Slovenskej republiky Jozefa Tisa o policajnej lojalite. Druhá citácia je z paragrafu 422 platného Trestného zákona.
Nemajte obavy, súvislosti hneď objasním. V sobotu 14. marca, v deň výročia vzniku slovenského štátu, Bratislava „hostila“ dve pouličné podujatia. Jedno verejne oslavovalo vojnového zločinca Tisa a jeho voči fašizmu lojálny režim. Druhé sa pokúsilo symbolicky nasledujúci pochod tých prvých zablokovať a upozorniť na nebezpečenstvá z minulosti, ktorým otvára dvere dnes.
Hádajte, kto mal voľnú cestu a organizátora ktorej akcie polícia za použitia donucovacích prostriedkov zatkla. Žiaľ, stačí hádať raz.
Pochod neonacistov mal „papiere“ v poriadku a jeho účastníci boli poslušní ako sa na „náckov“ patrí, takže sa mohol pokojne uskutočniť. Blokáda odporcov fašizmu bola síce tiež ohlásená, napokon však skončila nepriedušne uzavretá v jednej z ulíc Starého Mesta. Ako zámienka stačilo zopár horúcich hláv.
Na Slovensku zrejme nikdy nebude dosť informácií o hrôzach fašizmu. Aspoň sa tak zdá pri pohľade na konanie polície. Na jednej strane máme v Trestnom zákone jasne zadefinovanú propagáciu fašizmu ako protiprávne konanie, na druhej necháme jeho propagátorov slobodne pochodovať mestom s fašistickými „insígniami“ v rukách a heslami na perách.
Polícia zjavne nie je schopná (ochotná?) dostatočne vyargumentovať zrušenie pochodu neonacistov. To sa ešte so zaťatými zubami dá v kontexte všeobecnej dostupnosti práva na slobodu slova a zhromažďovania pochopiť. Čo sa pochopiť nedá, je nekonanie polície priamo v uliciach. Ľudácke zástavy a osobu kňaza na fotografii v čele „oslavného sprievodu“ buď členovia Policajného zboru nepoznajú, alebo nepoznajú Trestný zákon. Tretia možnosť, totiž tá, že by s ideami tohto pochodu veliaci či radoví policajti súhlasili, by ich z radov ochrancov zákona mala ihneď diskvalifikovať.
Maslo však nesteká len po hlave polície. Je ním obliaty aj náš právny poriadok, rovnako ako postoje tých, čo ho tvoria. Slovenský parlament nie je schopný (ochotný?) vložiť do rúk policajtom nástroje v podobe jednoznačnej legislatívy, ktorá by podobné xenofóbne podujatia umožnila zrušiť.
Postoj Slovenskej republiky musí byť voči neonacistickým akciám nekompromisne odmietavý. Veď to jej obyvateľov – mužov, ženy, deti, celé rodiny – fašistický režim vraždil a nivočil! Dokedy to ešte bude treba opakovať? Až kým si lekciu z fašizmu nezopakujeme?