Nedávno stáli pred dilemou, či chcú tradičnú rodinu, alebo radšej žiadnu, potom pred otázkou, či je vesmír večný, alebo predsa len akosi vznikol. Napokon je to otázka, či by prezident mal ísť do Moskvy na oslavy víťazstva nad fašizmom, alebo nie.
Prezident sa sám rozhodol, že nikam nepôjde, ale to spoločnosť ani v tomto bode napodiv nestmelilo. Zostala akosi rozdelená na tých, čo si myslia, že tam predsa mal ísť, a na tých, čo sú presvedčení o tom, že v žiadnom prípade nemal. Preto jediné, čo celé Slovensko nateraz spája a stmeľuje, sú iba maturitné skúšky.
Tie sa stávajú jeho hybnou silou. Jednak prinášajú spoločnosti do budúcnosti množstvo potenciálnych vzdelancov, mysliteľov, lekárov a právnikov, no popri tom ide aj o významný iniciačný obrad, pre ktorý sa zaužíval výraz „skúška dospelosti“. Ja viem, že sa aktuálne týka iba časti národa, ale jej dosah je nesmierny.
Odráža sa už v ranných dopravných prostriedkoch, v ktorých je akoby z ničoho nič množstvo elegantne oblečených mladých ľudí. Prejavuje sa dokonca aj na dôležitých medzinárodných fórach, akým je napríklad trhovisko na Miletičovej ulici v Bratislave. Okrem šatstva, banánov, kvasených uhoriek je odrazu plné maturitných otázok, ktoré nijako nehľadia na rasovú príslušnosť, sociálny pôvod, vek alebo spoločenské postavenie. Veď tak to má byť.
„A či vy by ste vedeli, ako sa volala tá oná, čo ju ten Hamlet poslal do kláštora?“ pýta sa ma postaršia pani, podávajúc mi mletú červenú papriku. Teda o niečo červenšiu ako v obyčajnom obchode.
„Vedel!“ priznal som s určitým pocitom hanby. Veď je jasné, že chlapec, ktorý posiela svoju vyvolenú do kláštora, si bezprostredne iba ťažko vytvorí tradičnú rodinu. Tú si napokon nevytvorili pod tlakom okolností ani Romeo a Júlia, aj keď sa mali, aspoň podľa istých početných vzájomných vyjadrení, ktoré vždy nedodržiavali taký ten formálny diplomatický charakter, nesmierne radi.
„No vidíte a dcéra to predvčerom nevedela!“ povedala mi smutno. „Ako to,“ vydesil som sa, „azda to vôbec nečítala?“ „Nuž čítať čítala! A ako nám tá doma čítala! Ale toto práve nie!“ Nesmrteľná Ofélia, aspoň podľa toho, čo som sa dozvedel, však napriek tomu neskončila zle. Získala tohtoročnou maturitou celý rad nielen slovanských, no i celkom slovenských mien, akoby kedysi spolu s celou štúrovskou družinou nekompromisne vykročila na Devín.
Ešte horšie to vraj bolo s prechodníkom slovesa „byť“, teda s jeho neserióznym tvarom „súc“. Človeku napadnú iba výboje starogréckych eleatov, filozofických škôl, podľa ktorých vraj: „Súce je a nesúce nie je!“ Neviem, ako je to dnes, ale v starších prekladoch to tak bývalo. „Načo to majú vedieť?“ natíska sa obligátna otázka internetového veku. Odpoveď je krutá: „Aby zmaturovali!“ Písomky sú už za nami, nastúpia ústne skúšky. Chcem tým iba povedať, že všetkým maturantom, ale aj ich rodičom a učiteľom strašne držím palce!