Urobte Pišťankovi v nebi miesto!

Vracali sme sa s tatkom Vincom z pohrebu Ruda Slobodu v Devínskej Novej Vsi. Tato poprosil manželku, aby nás ešte previezla autom po dedine, len tak, ako keby sme sa prechádzali. Pred krčmou stoly a chlapi, čo pijú pivo.

25.03.2015 12:00
debata

„Ako je tu pekne,“ povedal smutný tatko, „no nemohol tu ten Rudo ešte takto sedieť?“ V aute sme sa nezhovárali.

Rudolf Sloboda mal rád Petra Pišťanka. Aj ako spisovateľa, človeka, aj ako Novovešťana. Často ho spomínal. Po jednom takomto rozhovore sme sa s Petrom stretli v autobuse z Devínskej Novej Vsi do Bratislavy. Vyprevádzal nás Rudo a keď zbadal, že v autobuse už sedí Peter, potešil sa, všetkým nám kýval. Pamätám si na ten rozhovor na zástavke aj v autobuse, veselo sme sa prekrikovali. Peter mal kovbojské čižmy. Veľmi som mu ich v tej chvíli závidela!

Boli sme mladí, chodievali sme do kaviarne U Michala a všetci sme sa mali tak po svojom radi. Miloš Žiak priniesol časopis Konfrontácie, v ktorom mal Pišťanek poviedku o súdruhovi Bozončovi. Dodnes si z nej pamätám celé vety, hoci som poviedku čítala iba pri kaviarenskom stolíku U Michala, Konfrontácie nevyšli ako oficiálny časopis.

Keď prišiel do Michala Rudo Sloboda, všetci, aj tí, čo sa navzájom nepoznali, spájali si stoly a sedeli odrazu za jedným veľkým. Maliar Peter Ondrejička, básnik Jožo Urban, básnik a opravár písacích strojov Karol Pém, niekedy môj tatko Vinco, niekedy Peter Pišťanek, Marián Kubica, Mariana Kováčiková, René Murat či maďarský spisovateľ Alfonz Talamon… Nás živých náročky nespomínam. Vymenovala som časť tých, čo si možno spájajú stoly v nebeskej krčme, lebo v nedeľu do nej pribudol Peter Pišťanek – aby mu urobili miesto.

Bývala som kedysi v tej krčme viac ako doma. Ak som jeden deň vymeškala, mala som pocit, že som o niečo závratné prišla a nechala si rozhovor pri stole vyrozprávať! Keď sa ma pýtajú na štúdiá, literárne začiatky či konce, vždy mám chuť vymenovať všetky tie staré zafajčené krčmy v meste, po ktorých sme sa presúšali a kde ste vždy niekoho z kamarátov z "mokrej štvrte” mohli stretnúť.

Keď som sa s mužom túlala po svete a bývalo mi smutno, vždy, keď som mala pocit, že som stratená, šla som do kníhkupectva, prečítala si mená známych autorov, názvy kníh v neznámych jazykoch a odrazu som na svete nebola sama.

Mne sú všetci spisovatelia rodina! Od malička som sa pohybovala medzi knižkami či spisovateľmi, knižky čítam, píšem, pracujem v knižnici. Keď zomrie spisovateľ, kamarát, môj svet sa zúži.

O spisovateľských aj nespisovateľských smútkoch a depresiách viem všetko. Niekedy sa mi zdá, že by som o nich mohla prednášať v škole.

Peter odišiel do neba skoro, rýchlo, sám, vari sa mu zdalo, že ho nemáme radi. A možno je to naozaj tak, ako napísal Edgar Alan Poe: "Niekedy človek naloží na seba bremeno také veľké a ťažké, že sa nedá zvrhnúť inam, iba do hrobu.”

Peter, nech ti je zem ľahká. Nielen v cudzine, ja mám pocit, že už sa ani v nebi nestratím. My spisovatelia si v nebeskej krčme ako kedysi U Michala spojíme stoly a zameškané si povieme.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Peter Pišťanek