Umelecké výpalníctvo

Viete, čo majú spoločné Michal Hvorecký, Eva Borušovičová, Dušan Dušek, Jozef Karika, Petra Polnišová, Hana Lasicová, Juraj Kemka a Oľga Záblacká? Viete. Poznáte ich z novín a kníh alebo z rádií a televízií. Spája ich však ešte niečo. Oni a ďalších viac ako 1 300 ľudí sa podpísali v roku 2012 pod petíciu za zrušenie povinných príspevkov do umeleckých fondov.

03.04.2015 09:00
debata (20)

Alebo inak. Za články, ktorý práve čítate, vydavateľstvo denníka Pravda vyplatí svojim autorom a autorkám honoráre. Tie, samozrejme, zdaní. Rovnako ako ostatným pracujúcim: devätnástimi percentami. Potiaľ je všetko v poriadku. A hoci by sa na tomto mieste dalo polemizovať o zmysle akéhokoľvek daňového zaťaženia v štáte, ktorý nefunguje dobre, prichádzame ku konkrétnemu jablku sváru. Z odmeny za svoju prácu musia novinári odviesť ďalšie 2 (dve!) percentá do Literárneho fondu. Povinne.

Na Slovensku je to tak. Tvorivý národ je po zásluhe potrestaný. Novinári, ale aj herci, výtvarníci, spisovatelia či autori skrípt a učebníc, ženy a muži tvoriaci svoje diela „na voľnej nohe“ za finančnú odmenu (pretože aj oni musia niekde bývať a niečo jesť), nedobrovoľne posúvajú ďalšie dve percentá zo svojich príjmov do jedného z troch umeleckých fondov: Literárneho, Výtvarného alebo Hudobného. A sú tak zdaňovaní dvakrát: najprv rovnako ako všetci ostatní daňoví poplatníci, následne aj ako tvoriví ľudia.

Umelecké fondy takto získané peniaze prerozdeľujú na všetko možné i nemožné. Od podpory umeleckej tvorby až po príspevky na pohreb pre rodiny zosnulých umelcov. Nezávisle od diskusie, či tak fondy robia zmysluplne a transparentne, alebo nie, podstata príbehu tkvie najmä v slove „povinne“. Či majú autori a umelci záujem podporovať konkrétny umelecký fond, alebo nie, na to sa ich nik nepýta. Jednoducho musia platiť. Na drevo.

Je otázne, prečo práve tvoriví ľudia musia suplovať nedostatok prostriedkov v štátnom rozpočte, respektíve ich rozkrádanie a zlé prerozdeľovanie, keď tak nerobia v podobnom rozsahu žiadne iné profesie. Povinné príspevky do umeleckých fondov považujú ich odporcovia za výsmech starostlivosti štátu o kultúru. Áno, je vskutku tragikomické, že sa tvorcovia a tvorkyne musia na podporu svojej tvorby skladať sami medzi sebou. Solidarita sa predsa dá celkom určite podchytiť a motivovať aj inak ako štátnym výpalníctvom.

V roku 2013 sa k úsiliu o zrušenie tejto povinnosti legislatívne pripojili aj poslanec Národnej rady Miroslav Beblavý a jeho stranícka kolegyňa Magda Vášáryová. Nepomohlo. Umelecké fondy, ktoré vznikli v roku 1954, teda v časoch, keď byť umelcom v socialistickom Československu znamenalo byť niečo ako triedny nepriateľ, môžu naďalej sedieť na pokladnici s peniazmi pre kultúru a vzdelanosť – a nepohnúť pre veľkú časť z „pokladu“ ani prstom.

Či sa niečo zmení teraz, keď je v hre opäť otvorený autorský zákon, ťažko predvídať. Ale malo by sa. Ak pre nič iné, tak len pre jednu „drobnosť“: aby sa misky na váhe v rukách bohyne Spravodlivosti konečne ocitli v jednej rovine.

© Autorské práva vyhradené

20 debata chyba
Viac na túto tému: #umelci #umelecké dielo #2% dane #fondy
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy