Vonkajším prejavom tejto drámy sú zdanlivo nekonečné rokovania gréckej vlády s európskymi partermi, ako má vyzerať dôveryhodný zoznam reforiem, ktorý by odomkol prístup k zostávajúcej časti medzinárodnej "pomoci“. Obe strany vedia, že bez týchto peňazí je bankrot záležitosťou niekoľkých týždňov, nie mesiacov. Tajomstvo nespočíva ani v tom, čo bude nasledovať: Atény vyhlásia neschopnosť platiť záväzky, Európska centrálna banka vypustí záchranné koleso, držiace nad vodou finančný systém Grécka, kapitálové kontroly, jeho možný neriadený odchod z menovej únie…
Najistejším spôsobom, ako nikdy nenájsť v diskusii riešenie, je utápať ju v technických detailoch. Existujú úplne legitímne a hádam aj logické dôvody, prečo ECB nemôže povoliť gréckej vláde vydávať viac pokladničných poukážok. Prečo nemusíme veriť Aténam, že vyberie toľko daní, ako tvrdí. Mesiace sa môžeme hádať o tom, aký hospodársky rast sa dá realisticky očakávať. Zo spleti detailov sa však nikdy nevymotáme bez všeobecného obrazu. A ten by mál stáť na niekoľkých faktoch.
Obľúbeným športom sa stalo hľadanie vinníka súčasnej situácie v krajine pod Akropolou. Sú to bývalé grécke vlády? Občania, ktorí si ich zvolili? Európski partneri, ktorí ju prijali do menovej únie? Skorumpovaná oligopolistická elita vedúca Grécko niekoľko desaťročí určite nesie podiel viny. No Tsiprasova vláda je dnes jedinou realistickou a súčasne proeurópskou alternatívou zmeny. Popri všetkých problémoch, ktoré sa dajú Syrize pripísať, má jedno základné plus: nebola súčasťou establišmentu, ktorý celý štát doviedol do súčasného marazmu.
Po druhé, program, ktorý medzinárodní partneri od roku 2010 presadzujú v Grécku, nie je problematický len pre nedemokratický spôsob, akým sa uplatňuje. Jeho hlavnou slabinou je nefunkčnosť. Problém nie je v tom, že sa Grécko už nevládze či nechce snažiť viac. Preto sa máme zamyslieť, nakoľko by sme mu boli ochotní popustiť uzdu. Neexistuje objektívny dôvod, prečo by mala krajina súhlasiť s krokmi, ktoré ďalej potápajú jej ekonomiku, rozkladajú spoločnosť a politicky ju destabilizujú.
V európskych kruhoch čoraz viac počuť špekulácie o tom, že situáciu by vyriešila zmena vlády. Tsipras sa zbaví radikálnej ľavice vo vlastnej strane, vyhodí koaličného nacionalistického partnera, prijme podporu zdecimovaných zvyškov PASOK-u a iných proeurópskych síl…
Vychádzajú z presvedčenia, že dôvody zlyhávania európskych politík v Aténach treba hľadať vnútri Grécka. To sa stalo laboratóriom politík, ktorými sa rozhodla Európa riešiť krízu, nesprávne nazývanú dlhová. Dnes je najviditeľnejším príkladom, ako a prečo nefungujú. Hlavným dôvodom potreby zmeny prístupu nie je uľahčiť život Grékom. Ale zachrániť Európu.