Zabezpečením splatenia pôžičky boli obce Ľubovňa, Podolínec, Hniezdne a trinásť iných spišských miest, pričom pôžička doteraz nebola nikdy splatená. Farebná mapka čitateľovi dokonca presne znázorňuje, o ktoré miesta na Slovensku so stredovekým záložným právom v prospech poľského veriteľa ide. Ako keby nebolo dostatočne známe, že Poľsko ešte v nie takej dávnej minulosti, pred štvrťstoročím, podstúpilo odpis dlhov zo strany medzinárodných veriteľov, keďže život na dlh praktizovalo vo veľkom štýle už za čias socializmu.
Vyťahovaniu starých dlhov prišli momentálne na chuť v Grécku, ktoré sa snaží zbaviť vlastnej zodpovednosti, či skôr nezodpovedného zadlžovania sa v uplynulých štyridsiatich rokoch. Médiami prebehli vyhlásenia gréckych politikov o nároku Grécka na nesplatené vojnové pôžičky z obdobia 2. svetovej vojny a o teoretickej možnosti vymoženia takýchto peňazí od Nemecka na úhradu splatných štátnych dlhopisov. Grécka strana v snahe presvedčiť Nemecko, že to s vymáhaním myslí vážne, sa dokonca pokúsila zriadiť záložné právo na nehnuteľný majetok nemeckých inštitúcií, ktorý sa nachádza v Grécku.
Jeden z posledných reálne uhradených dlhových kostlivcov, paradoxne, pochádza z Československa, ktoré sa v roku 1982 zaviazalo a vyplatilo Veľkej Británii, Francúzsku a USA odškodnenia za majetok skonfiškovaný v našej krajine firmám z týchto krajín po roku 1948, ako aj vojnovú pôžičku z čias 2. svetovej vojny. Podľa českého publicistu Stanislava Motla a historika Jana Kuklíka sa muselo Československo od roku 1945 až do roku 1982 naťahovať s vládou Spojeného kráľovstva o vrátenie nášho menového zlata ukrytého pred nacistami v tejto krajine. Z poskytnutej pôžičky si britská strana nárokovala až do poslednej pence napríklad všetky výdavky spojené s financovaním našich vojakov v légiách.
O tom, ako sme museli Spojencom platiť zlatom za to, že naši vojaci mohli po ich boku zomierať vo vojne proti Hitlerovi, sa dnes akosi mlčí. Rovnako ako o tom, že do tejto pôžičky patrili aj výdavky na pobyt exilovej vlády Edvarda Beneša, čo umožnilo veriteľom spoza kanála La Manche zahrnúť do celkových nárokov aj spotrebovanú elektrinu za obdobie rokov 1939 – 1945 v prenajatých nehnuteľnostiach predstaviteľov československej exilovej vlády v Londýne. Samozrejme, aj so zmluvne dohodnutým 1-percentným úrokom za celé obdobie existencie dlhu. Zlatý poklad sme tak nazad dostali až bezmála štyri dekády po skončení vojny, po zaplatení celkovej sumy dvadsaťštyri miliónov dvestošesťdesiatšesťtisíc šesťsto devätnásť libier šterlingov.
Finančných kostlivcov naprieč Európou by sme našli ešte oveľa viac. Za starými dlhmi treba jednoznačne urobiť hrubú čiaru, pretože ich oprašovanie a vyťahovanie z archívnych spisov nemá zmysel. Nielen z dôvodu právneho, ale predovšetkým morálneho.