Niektorí sú síce v tejto otázke trochu skeptickí, lebo od spoluobčana v rozpuku mladosti sa dá ťažko očakávať, že mu ten starší bude vhodným vzorom, že teda iba kvôli nemu bude stále chodiť po lekároch.
Azda je to i dobre, lebo aj bez mladých zdravých ľudí sa tam dnes človek načaká až hrôza. Navyše zdravie je vo všeobecnosti pomerne nákladná záľuba, mladosť teda môže hýriť a zabávať sa aj inak, no pritom stále za oveľa nižšie ceny ako chorľaví dôchodcovia.
Takisto nemôžu byť takými vzormi učitelia, lebo zarábajú najmenej a sú na Slovensku takpovediac na konci potravinového reťazca. Ako životné vzory by mohli mladého človeka priviesť iba k frustráciám a ťažkým depresiám.
Uvedomuje si to aj ministerstvo školstva, a preto periodicky vyhlasuje početné školy za zbytočné, jednotlivé učebné odbory za daromné, učiteľov i žiakov za neuveriteľne hlúpych. Najnovšie chce zveriť, istotne práve preto, všetko poznanie i vedecké bádanie do rúk priemyselníkom a podnikateľom, ktorí azda aj pri súčasnej všeobecnej biede ešte stále niečo zo školstva či Slovenskej akadémie vied vykrešú a vytlčú.
Samozrejme, že sú na svete aj zahraniční učitelia, úctyhodné inštitúcie ako Oxford alebo Harvard, no pedagógovia z nich sem akosi nechcú prísť. Aj keď sa možno oprávnene domnievať, že by ich miestne morálne a finančné ohodnotenie prinajmenšom udivilo. Preto sa vynára otázka, či predsa len nesiahnuť po vzoroch z iného konca sveta, z nejakých východných krajín, kde učitelia i žiaci dosahujú neuveriteľné úspechy v podmienkach, ktoré sa predsa len viac blížia podmienkam našich učiteľov.
Napríklad v školstve v Severnej Kórei tiež prebieha reforma, ktorá sa podobne ako u nás zameriava na naplnenie požiadaviek „veku vzdelanostnej ekonomiky a trendu v modernom svete“. No táto reforma na rozdiel od všetkých našich doterajších má zabezpečiť aj to, že „učitelia budú mať prioritu pri delení prídelov jedla či paliva“. A už dávnejšie zohľadňujú aj potreby sféry práce a priemyslu, teda podobne, ako (až teraz!) začíname u nás.
Už roku 2011 „prerušili vyučovanie na univerzitách na desať mesiacov a žiakov poslali do tovární či na polia“. V týchto zložitých podmienkach otec súčasného vodcu Kim Čong-il vraj za tri roky na Univerzite Kim Ir-sena v Pchjongjangu napísal 1 500 kníh, za dva roky zložil šesť opier, ktoré sú „lepšie ako ktorékoľvek iné diela v histórii hudby“.
To je, myslím si, skvelý výkon, veď aspoň podľa mojich laických výpočtov to vychádza na 1,37 knihy za deň. Preto vzory pre našu mládež možno hľadať hádam už iba medzi slovenskými politikmi. Ak človek vidí, že napríklad ten-ktorý prezident hrá na gitare, maľuje obrazy, píše knihy, fotografuje a podobne, iste pookreje a nebude vidieť súčasnú situáciu ani budúcnosť našej mládeže až tak čierno.