Za Dušanom Veselovským

01.05.2015 12:00

Sú články, ktoré píšem naozaj rada, a sú aj také, ktoré píšem s hnevom či s rozčarovaním nad stavom vecí verejných. A potom sú články, ako je tento – keď vám smútok blokuje klávesnicu.

Na správy o smrti blízkych ľudí nie sme nikdy dosť pripravení. A keď ide o kamaráta, muža v tom najlepšom veku, hlava odmieta uznať realitu. Ale pravda je tu a trvá na svojom. Dušan Veselovský, partner a priateľ, umelec, ľudskoprávny aktivista, bloger a jeden z obľúbených autorov občianskej Osy denníka Pravda, v utorok 28. apríla náhle a nečakane zomrel. Zlyhalo mu srdce, z ktorého rozdával lásku plnými hrsťami.

Hovorí sa, že o tých, ktorí odišli, sa má hovoriť a písať už len v dobrom. S úctou. V Dušanovom prípade by (mi) to ani inak nešlo. Na svojom blogu o sebe napísal jediné: „Môj svet je pestrý a rozmanitý.“ A práve o to mu vždy išlo – aby svet naozaj pestrý a rozmanitý bol. A nielen ten jeho. Robil všetko pre to, aby svoj vlastný mikrosvet, plný svetla a farieb, premietol aj do života nás ostatných, ktorí sme ho poznali, aj všetkých tých neznámych, ktorých sa pokúšal zasiahnuť svojím umením a písaním. Dušan patril k tým nemnohým ľuďom, o ktorých si trúfnem bez jediného zaváhania povedať, že menia svet k lepšiemu. Je nespravodlivé, že práve oni ho často opúšťajú priskoro.

Minulý rok približne v tomto čase som rovnako smutná a nesmierne zaskočená písala v týchto najsmutnejších súvislostiach o ďalšom svojom blízkom priateľovi z aktivistických kruhov, Lackovi Michalecovi, v roku 2006 o priateľovi a kolegovi môjho života Ivanovi Požgaiovi, o pár rokov neskôr o jeho životnom partnerovi Mariánovi Vojtekovi. Žiaľ, zoznam stále nie je kompletný, však, Tibor? Ale o zoznamy tu nejde, samozrejme. To sa len do myšlienok ustavične tisnú tie isté dve neodbytné otázky. Prečo práve tí najlepší? Prečo tak skoro? A odpoveď neprichádza…

V živote sú jediné chvíle, v ktorých si hovorím, aké by to bolo fajn, keby nejaké „hore" naozaj existovalo. Som si istá, že všetci títo „chalani“ by sa tam stretli a debata pri červenom vínku, ktorú by viedli, by iste stála za vypočutie. Tak ako stála za to ešte kým boli tu „dolu“ s nami.

Nechám teraz radšej prehovoriť Dušana slovami titulkov niektorých z jeho článkov. Vystihujú jeho osobnosť a sféru jeho snažení najlepšie. A pekne od srdca! Smutná pieseň o Rusku. Pastiersky list trochu inak. Kultúra smrti, alebo poďte sa s nami hrať. Zabíjačka po česky, alebo sexistické prasátečko. Prosím, pomôžte, ak máte Boha pri sebe. Bránime homosexuálne cítiacich – manipulácie a klamstvá. Strašidlo menom sexuálna výchova. Bojí sa minister Pellegrini sukní?

Áno, Dušan bol celým srdcom zástancom ľudských práv. Práv menšín. Práv žien. Ako inak teda zakončiť toto smutné rozprávanie ako pointou jeho článku, ktorý pred nedávnom vyšiel v našej občianskej Ose: „Teším sa z každej aktivity ľudí, ktorí veria v slobodu a rovnoprávnosť, ale najviac ma teší, že sa z letargie preberá čoraz viac dobrých ľudí.“ Aj vďaka tebe, Dušanko.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#úmrtie #Dušan Veselovský
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku