Prvým a nám bližším je 5. júl, teda Sviatok sv. Cyrila a sv. Metoda. Ich význam, okrem mnohých iných súvislostí spočíva aj v tom, že vytvorili písmo (hlaholiku), v ktorom bolo možné zaznamenať i texty v slovanskom jazyku. Napríklad texty Biblie, občianskeho zákonníka Veľkej Moravy, liturgické texty, no i úžasné filozofické a poetické dielo, akým je napríklad Konštantínov Predspev (Proglas).
Každý rok sa však stretávam s názormi, niekedy i významných komentátorov, ktorí sa zúfalo snažia tento fakt všemožne znevážiť a napádať, akoby o nič nešlo. Písmo a vôbec možnosť písať v tomto jazyku v danej dobe nebolo možné opierať o latinku, pretože latinčina nemala vypracovaný systém diakritických znamienok a špeciálnych (zdvojených) spoluhlások, s ktorým sa stretávame dnes v našom jazyku. Vďaka tomuto písmu však pomerne presne vieme zhodnotiť charakter i kultúrny obsah staršej podoby nášho jazyka, ktorý, ak sa sústredíme, nám napodiv vôbec nie je taký cudzí ani po stáročiach, ako by sa zdalo.
Najbizarnejší názor, s ktorým som sa v posledných rokoch stretol, bola interpretácia solúnskych bratov vo významnom slovenskom mienkotvornom denníku ako takpovediac záškodníckych Putinových agentov, ktorí by to tu pod kepienkom „azbuky“ inak „obsadili až po Břeclav“. Môžeme to, paradoxne vzaté, považovať za dôkaz, že ani schopnosť písať bezprostredne nemusí viesť k nejakej hlbšej gramotnosti.
Druhým výročím je 600 rokov od upálenia Jána Husa, ktoré pripadá na 6. júl a ktoré si, prirodzene, s väčším dôrazom pripomínajú v susedných Čechách. Hus sa vo významnej miere zaslúžil aj o rozvoj českého jazyka. Napriek tomu, že vedecké práce písal podľa dobového úzu v latinčine, kázne už výhradne v češtine. V nej zaviedol diakritické znamienka.
To umožnilo odstrániť tzv. spřežky, teda skupiny spoluhlások, ktorými sa nahradzovali vo viacerých jazykoch, nielen v slovanských, hlásky, ktoré v latinčine neboli. Napríklad v nemčine „sch“ alebo „tsch“, čiže ekvivalenty nášho „š“ a „č“. Išlo o podobný problém, aký vyriešili solúnski bratia trochu inak, pomocou nového písma – hlaholiky.
Záujem o písané slovo, ktorý Hus podnecoval spolu s novými a prevratnými myšlienkami, umožnil postupný rozvoj českého písomníctva. Po preklade tzv. Kralickej biblie tento proces postupne viedol k formovaniu spisovnej češtiny. Tá sa na dlhé obdobie, ešte pred vznikom spisovnej slovenčiny, stávala významnou oporou, často i bránou k poznaniu pre mnohých slovenských vzdelancov a protestantov.
Nijako by som nechcel význam spomenutých mužov ohraničovať iba skvelými výkonmi v tejto oblasti, no spomenúť ich treba. Najmä v tieni smutných štatistík niektorých krajín, keď napríklad v republike Burkina Faso je, aspoň podľa dostupných údajov, ešte stále 82 percent obyvateľov negramotných.